Nešťastie väčšinou nechodí naraz. Prichádza pomaly a nebadane, akoby sa nič nedialo. Dominika a Jozef sa zoznámili, ako to už často býva, na diskotéke. On v treťom ročníku murárskej učňovky, ona tretiačka na štvorročnej strednej škole – odbor manažment cestovného ruchu. „Škola ma bavila a išla mi dobre. Aj vďaka mame, ktorá veľmi chcela, aby som bola vzdelaná. A mala som aj plány, po skončení som chcela pracovať v cestovke,“ povie Dominika a pozrie na Joža, ktorý hľadí do zeme. Aj on mal plán. Chcel mať výučný list murára a postupne prebrať otcovu úlohu v partii chlapov – stavbárov.
Život to však zariadil inak. Po krátkej známosti sa plány rozplynuli. Z jednoduchého dôvodu. Dominika bola v druhom stave. Potom, ako sa hovorí, udalosti nabrali rýchly spád – svadba, koniec školám, sťahovanie pod spoločnú strechu a čakanie na prírastok. „Zo začiatku sa všetko vyvíjalo dobre, nemala som žiadne problémy. Bývala som u mamy v bytovke, Jožo začal chodiť s otcovou partiou na týždňovky do Bratislavy,“ hovorí Dominika. Tešili sa na rodinu a dodnes si pamätajú prekvapenie a radosť, keď kontrolné sono ukázalo, že prírastky budú dva. Z monitora sa na mladomanželov pozerali dve dievčatká.
Kaziť sa to začalo Dominikiným zápalom priedušiek. Akútna a zdĺhavá choroba si vyžiadala svoju daň. Zo dňa na deň bolo treba bežať do nemocnice. Dôvod – predčasný pôrod. Dianka a Sofinka sa narodili v tridsiatom týždni. „Doteraz si všetko vybavujem, akoby to bolo včera,“ spomína Dominika a rozhovorí sa o komplikovanom príchode dvojičiek na svet. Ako prvá ho uzrela Dianka a potom, s odstupom, Sofinka. „Diana sa narodila presne o jedenástej, Sofia o jedenásť desať. Myslela som si, že to je normálne, ale dnes už viem, že nie. Je to veľmi dlhý rozostup. A vtedy sa môže prihodiť všeličo.“
To všeličo v tomto prípade znamenali komplikácie s pupočnou šnúrou a, ako hovorí Dominika, „nešikovnosť lekára, ktorý Sofii spôsobil poranenie nôh“. Ale o tom nikto nikomu nič nepovedal, obidve novorodeniatka okamžite oživovali a intubovali. Nastal boj o prežitie. O starostlivosti a živote predčasniatok sa toho v poslednom čase hovorí veľa. Vznikol dokonca aj skvelý film Šedá zóna. Avšak nikto, kto niečo podobné nezažil na vlastnej koži, si nedokáže predstaviť, o čom to je. Dominika áno. „Boli to prebdené noci a večný strach, či žijú. Veľmi mi pomohla mama. Kvôli mne prestala pracovať, aby bola so mnou. Navždy si to zapamätám,“ pozrie vďačne na mamu Zuzanu, ktorá sa tiež zapojí do rozhovoru. „Odchovala som niekoľko detí a mám nejaké skúsenosti. Keď dievčatá prišli z nemocnice a začal sa kolobeh rehabilitácií a cvičení, videla som, že Diana bude v poriadku. Že to rozchodí. Ale Sofia sa mi nepozdávala.“
Obe sestry od príchodu domov chodili trikrát týždenne na rehabilitácie do Levoče. Cvičili Vojtovu metódu. Dianka napredovala, ale Sofia nie. Nevedela sa ani poležiačky otočiť. „Stále nás všetci upokojovali, že to je normálne, že sa rozbehne. Všetko je vraj len otázka času,“ hovorí Dominika a z jej hlasu cítiť zatrpknutosť. „Možno keby sme skôr vedeli, kde je problém, dalo by sa niečo urobiť. A Sofinka by na tom bola ináč.“
Prvú časť krutej pravdy sa dozvedeli až po ôsmich mesiacoch. Prezradila im ho primárka v nemocnici. Sofinka sa narodila s cystou v hlave. Zistili to hneď pri popôrodnom oživovaní, ale nikto tomu vtedy nevenoval pozornosť. Mali iné starosti. Tú druhú im oznámila pediatrička. Bolo to v rehabilitačnom centre v Dunajskej Lužnej, kde boli sestry ako dvojročné. Povedala, že Sofia má detskú mozgovú obrnu. Nevyliečiteľnú chorobu s trvalými následkami.
