Život to zariadil inak
Nešťastie väčšinou nechodí naraz. Prichádza pomaly a nebadane, akoby sa nič nedialo. Dominika a Jozef sa zoznámili, ako to už často býva, na diskotéke. On v treťom ročníku murárskej učňovky, ona tretiačka na štvorročnej strednej škole – odbor manažment cestovného ruchu. „Škola ma bavila a išla mi dobre. Aj vďaka mame, ktorá veľmi chcela, aby som bola vzdelaná. A mala som aj plány, po skončení som chcela pracovať v cestovke,“ povie Dominika a pozrie na Joža, ktorý hľadí do zeme. Aj on mal plán. Chcel mať výučný list murára a postupne prebrať otcovu úlohu v partii chlapov – stavbárov.
Život to však zariadil inak. Po krátkej známosti sa plány rozplynuli. Z jednoduchého dôvodu. Dominika bola v druhom stave. Potom, ako sa hovorí, udalosti nabrali rýchly spád – svadba, koniec školám, sťahovanie pod spoločnú strechu a čakanie na prírastok. „Zo začiatku sa všetko vyvíjalo dobre, nemala som žiadne problémy. Bývala som u mamy v bytovke, Jožo začal chodiť s otcovou partiou na týždňovky do Bratislavy,“ hovorí Dominika. Tešili sa na rodinu a dodnes si pamätajú prekvapenie a radosť, keď kontrolné sono ukázalo, že prírastky budú dva. Z monitora sa na mladomanželov pozerali dve dievčatká.
Kaziť sa to začalo Dominikiným zápalom priedušiek. Akútna a zdĺhavá choroba si vyžiadala svoju daň. Zo dňa na deň bolo treba bežať do nemocnice. Dôvod – predčasný pôrod. Dianka a Sofinka sa narodili v tridsiatom týždni. „Doteraz si všetko vybavujem, akoby to bolo včera,“ spomína Dominika a rozhovorí sa o komplikovanom príchode dvojičiek na svet. Ako prvá ho uzrela Dianka a potom, s odstupom, Sofinka. „Diana sa narodila presne o jedenástej, Sofia o jedenásť desať. Myslela som si, že to je normálne, ale dnes už viem, že nie. Je to veľmi dlhý rozostup. A vtedy sa môže prihodiť všeličo.“
To všeličo v tomto prípade znamenali komplikácie s pupočnou šnúrou a, ako hovorí Dominika, „nešikovnosť lekára, ktorý Sofii spôsobil poranenie nôh“. Ale o tom nikto nikomu nič nepovedal, obidve novorodeniatka okamžite oživovali a intubovali. Nastal boj o prežitie. O starostlivosti a živote predčasniatok sa toho v poslednom čase hovorí veľa. Vznikol dokonca aj skvelý film Šedá zóna. Avšak nikto, kto niečo podobné nezažil na vlastnej koži, si nedokáže predstaviť, o čom to je. Dominika áno. „Boli to prebdené noci a večný strach, či žijú. Veľmi mi pomohla mama. Kvôli mne prestala pracovať, aby bola so mnou. Navždy si to zapamätám,“ pozrie vďačne na mamu Zuzanu, ktorá sa tiež zapojí do rozhovoru. „Odchovala som niekoľko detí a mám nejaké skúsenosti. Keď dievčatá prišli z nemocnice a začal sa kolobeh rehabilitácií a cvičení, videla som, že Diana bude v poriadku. Že to rozchodí. Ale Sofia sa mi nepozdávala.“
Obe sestry od príchodu domov chodili trikrát týždenne na rehabilitácie do Levoče. Cvičili Vojtovu metódu. Dianka napredovala, ale Sofia nie. Nevedela sa ani poležiačky otočiť. „Stále nás všetci upokojovali, že to je normálne, že sa rozbehne. Všetko je vraj len otázka času,“ hovorí Dominika a z jej hlasu cítiť zatrpknutosť. „Možno keby sme skôr vedeli, kde je problém, dalo by sa niečo urobiť. A Sofinka by na tom bola ináč.“
Prvú časť krutej pravdy sa dozvedeli až po ôsmich mesiacoch. Prezradila im ho primárka v nemocnici. Sofinka sa narodila s cystou v hlave. Zistili to hneď pri popôrodnom oživovaní, ale nikto tomu vtedy nevenoval pozornosť. Mali iné starosti. Tú druhú im oznámila pediatrička. Bolo to v rehabilitačnom centre v Dunajskej Lužnej, kde boli sestry ako dvojročné. Povedala, že Sofia má detskú mozgovú obrnu. Nevyliečiteľnú chorobu s trvalými následkami.
Všetko preto, aby sa Sofia postavila na nohy
Dominika a Sofia. Mama pre ňu urobí všetko
Tušili všeličo, ale toto ich zrazilo na kolená. A vtedy preukázali silu. Povedali si, že urobia všetko preto, aby sa Sofia postavila na nohy. Na odporúčanie neurologičky absolvovali pobyt v Dunajskej Lužnej. Výsledkom bolo mierne zlepšenie – ako hovorí Dominika „Sofinka trochu sedela“. Potom do štyroch rokov navštevovali súkromné centrum v Košiciach. Dvojtýždňová kúra raz za dva mesiace stála tisíctristo eur a Sofinka sa začala plaziť.
Nasledovali procedúry v Prievidzi a Trenčíne. Potom sťahovanie do Bratislavy na privát, s liečením na klinike v Rači. To všetko z Jožovho platu na stavbe a Dominikinho opatrovateľského príspevku. S dvoma výsledkami. Ten dobrý je, že Sofia sa dokáže udržať na nohách a urobí pár krokov s chodítkom. Ten horší je, že všetky úspory sú minuté. Občas pomôže starká Zuzana, ale to nie je riešenie. Navyše cez zimu sú práce na stavbe zastavené. Jožo je bez roboty, ale „na jar s ním rátajú“, ako mu povedali.
Do rodiny medzitým pribudol malý Igor a všetci bývajú v dvojizbovom byte starej mamy. Všetky tri deti chodia spolu do škôlky. Sú v triede Včielky a pripravujú sa na budúcoročný nástup do školy. Pomáhajú Sofii a hrajú sa s ňou, lebo ostatné deti si k nej nenašli cestu. Na štyri hodiny k nim chodí na výpomoc aj Dominika. „Obriadim Sofiu a trochu si privyrobím. Viete, šiesti žijeme z opatrovateľského príspevku a maminho dôchodku. Ale musím našetriť peniaze na ďalšiu kúru. Verím, že pomôže a Sofinka sa zasa o trochu posunie. Aby raz normálne stála na nohách a splnila si svoje plány a sny. Inak ako ja. Urobím pre to všetko.“
Najmladší Igor chce byť futbalistom. Diana upratovačkou. Sofia sa pri tejto otázke zahľadí do zeme. A potom povie: „Neviem, či to niekedy dokážem. Ale veľmi by som chcela byť cukrárkou.“
Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Sofie osloví. Aj váš príspevok sa použije na potrebné rehabilitácie, aby sa Sofia dokázala postaviť na nohy a chodiť. Ďakujeme!
Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
