Nádej tu je
Niektoré sny sa začnú rodiť dávno predtým, ako sa narodí dieťa. Roman a Janka mali ten svoj jednoduchý. Chceli rodinu. Deti, o ktoré sa budú starať, tak ako všetci v okolí. Nič výnimočné. Lenže cesta k synovi bola dlhšia a ťažšia, než si predstavovali. Dnes má Romanko päť rokov a jeho rodičia veľký sen – že raz bude chodiť.
Nebývali v rovnakom meste a začalo sa to ako zvyčajne – zoznámila ich kamarátka. Janke sa Roman zapáčil. Bol to skromný pracovitý chlap, zvyknutý postarať sa o seba aj o druhých. Prácu nikdy nepovažoval za niečo, čo treba hľadať len vtedy, keď je to výhodné. Čo bolo treba urobiť, to urobil. Janka túžila stať sa kozmetičkou. Po zédeeške chcela ísť na strednú, lenže problémy so srdcom jej plány prekazili. S dobrým vysvedčením získala prvú prácu vo firme, ktorá vyrábala komponenty pre automobilky. „Bola som operátorka v automobilovom priemysle,“ povie hrdo a zaspomína na časy, keď s partiou žien z východu žila pri Bratislave. Zarobili slušne, podmienky boli dobré, ale, ako to už v živote chodí, nič netrvá večne. Prišla kríza a firma prepustila 360 ľudí. Janka bola medzi nimi.
Nasledoval návrat domov a z operátorky sa stala upratovačka. Ale nesťažovala sa. V tom období spoznala Romana a po čase sa rozhodli, že skúsia spoločný život v byte s Romanovou mamou. Keď však v roku 2013 svokre diagnostikovali nádor na mozgu, začalo sa obdobie, ktoré preverilo ich vzťah možno viac než čokoľvek predtým. Mama po operácii a chemoterapii potrebovala opateru. „Neviete si predstaviť, čo to je,“ povie Janka a Roman mlčky prikyvuje. Trvalo to štyri roky.
Keď mama zomrela, povedali si, že po siedmich rokoch spoločného života sa konečne vezmú. Vyzeralo to ako nový štart – mali byt, Roman po práci v rómskej hliadke získal miesto v partii stavebných robotníkov, Janka upratovala. Žili skromne, ale slušne, bez dlžôb a pôžičiek. Veľmi túžili po dieťati. No Jankino zdravie ich šance komplikovalo. Po mnohých neúspechoch sa preto rozhodli – skúsia umelé oplodnenie. A zdalo by sa, že šťastie sa nich usmialo, vyšlo to na prvý pokus. Janka to „cítila okamžite“ a od začiatku mala zvláštnu istotu, že čaká chlapca. „Jednoducho som vedela, že to bude Romanko,“ spomína.
Tehotenstvo však nebolo ľahké. Často krvácala, výsledky vyšetrení neboli dobré, a tak pravidelne chodila na kontroly. Napriek problémom tehotenstvo nebolo podľa lekárov rizikové. Navyše patrila pod nemocnicu v Prešove, kam musela za vyšetreniami dochádzať. To bolo vyčerpávajúce. „V štvrtom mesiaci mi lekári odporučili potrat. Tvrdili, že plod je pravdepodobne poškodený a dieťa príchod na svet neprežije. Bolo to pre mňa strašné,“ hovorí Janka. „Viete, som jednoduchá žena, nerozumiem odborným výrazom. Ale aby som si dala zobrať moje dieťa? To by som nikdy nespravila. Cítila som, ako kope, že vo mne žije. Bol to predsa môj synček,“ povie s leskom v očiach. A Roman, chlap s autoritou, ktorý v rómskej hliadke budil rešpekt, ju chytí za ruku. Nasledoval ďalší ultrazvuk. Potvrdil, že nádej, že sa dieťa narodí živé, tu je.
Zlom prišiel v dvadsiatom šiestom týždni. Janka na pravidelnej kontrole krvácala a domov už ju nepustili. Dali jej „ešte nejaké injekcie“ a nasledoval cisársky rez. Romanko bol maličký a jeho pľúca neboli dostatočne vyvinuté. Okamžite putoval do inkubátora. Prvé dva mesiace strávil v Prešove, ďalší mesiac v Bratislave. A aby toho nebolo dosť, bola pandémia a Janka mohla svojho syna vidieť iba raz za týždeň. Tri mesiace čakania, obáv a telefonátov. Tri mesiace, počas ktorých nevedela, čo bude ďalej. Janke vtedy navyše diagnostikovali Crohnovu chorobu. Romankovi zasa lekári zistili problém s ľavým okom. Musel podstúpiť operáciu. Prvá nepomohla a nasledovala druhá. Až tá bola úspešná.
