Prispejme Natalii z Ukrajiny na výbavu pre novorodenca

Volám sa Natalia, narodila som sa v Charkove na Ukrajine a šťastne som tam žila do 24. 2. 2022. Pracovala som ako náborová špecialistka a vychovávala synčeka. 24. 2. ráno nás zobudili výbuchy a dym, keďže žijeme na okraji mesta.

Rýchlo sme zbalili najnutnejšie veci a dokumenty a rozhodli sme sa ísť k rodičom môjho manžela do iného mesta. V tomto neveľkom mestečku sme boli do 6. marca, po večeroch počas poplachu sme sa skrývali v pivnici bez elektriny a sledovali sme cez okná tanky, ktoré prechádzali okolo. Mali sme však obavu, že vyhodia do vzduchu mosty medzi západnou a východnou Ukrajinou, a my sa staneme rukojemníkmi na okupovanom území. S manželom sme sa rozhodli ísť na Slovensko, keďže sme v Košiciach mali známych. Naša cesta trvala 5 dní, pretože boli obrovské rady na cestách a hraniciach. Veľmi som sa bála, pretože môj syn (rok narodenia 2015) má acetonický syndróm a potrebuje teplú stravu, čo je v takých podmienkach zložité zabezpečiť. 

Nakoniec sа nám 10. marca 2022 poradilo prekročiť hranicu so Slovenskom. Môj manžel je od detstva invalid, má umelú chlopňu na srdci, potrebuje pravidelné kontroly a denne berie lieky. Z tohto dôvodu sme mohli odísť z Ukrajiny všetci spolu. Prvých pár dní sme žili u priateľov, kým sme nenašli vlastné bývanie. Po niekoľkých dňoch sa mi podarilo presvedčiť rodičov, aby opustili Charkov a prišli k nám, pretože moja mama bola vo veľmi zlom stave a už nemohla byť pod neustálym ostreľovaním. Moji rodičia sú tiež ťažko chorí: mame odstránili štítnu žľazu kvôli rakovine a môj otec potrebuje druhú výmenu bedrového kĺbu, nemôže veľmi chodiť a má kvôli tomu jednu nohu kratšiu ako druhú. V Charkove čakal na rade na štátny program na náhradu kĺbu, ale kvôli vojne bola táto otázka odložená na neurčito. Moji rodičia majú 73 a 76 rokov, a fyzicky už nemôžu pracovať.

Vďaka dobrovoľníkom a podpore zo strany Slovenska, sme cez štátny program našli bývanie v Prešove. Majitelia domu nám pomohli zorientovať sa v meste, poradili nám školu s ukrajinským jazykom a poskytli nám podporu.  

V septembri minulého roku sme mali v pláne vrátiť sa domov, pretože sme si nevedeli predstaviť, že vojna bude taká dlhá. Charkov je doteraz obstreľovaný, čas oblasti je od prvého dňa vojny okupovaná. Naša chata, ktorá sa nachádza v dedine blízko hranice je zničená, dedina je úplne rozbombardovaná, ľudí odtiaľ evakuovali do Ruska. V rodnom meste ostali moji príbuzní: bratia a tety, ktorí pomáhajú s triedením trosiek a podporujú sa navzájom.

Keďže sme nemali možnosť vrátiť sa domov a zmluva o ubytovaní nám končila v septembri, museli sme sa presťahovať. Ostali sme však v Prešove. 

Môj manžel stratil na Ukrajine prácu, ja som ešte istý čas pracovala vo svojej firme, kým som neotehotnela. Žiaľ, môj muž si stálu prácu zatiaľ nenašiel, pretože väčšina ponúk pre utečencov je na závodoch, kde on zo zdravotných dôvodov pracovať nemôže. Teraz všetok svoj čas a energiu vkladá do výuky jazyka, aby si mohol nájsť trvalú prácu. Keďže napríklad aj na prácu špeditéra potrebuje dobrú znalosť slovenčiny. 

Začiatkom mája sa nám má narodiť druhé dieťa a preto sme veľmi vďační ľuďom okolo, ktorí nám doniesli oblečenie pre bábätko. Avšak sme si vedomí, že s príchodom nového člena do rodiny sa zvýšia aj naše výdavky. Preto by sme vaše finančné dary využili na nákup  kočiaru, postieľky či plienok, keďže všetko je dosť drahé. 

Budeme vďační za každú pomoc!