Už ako štvormesačnému mi diagnostikovali detskú mozgovú obrnu s hydrocefalom. Napriek nepriaznivej prognóze som sa neskôr naučil chodiť – hoci s ťažkosťami, často som zakopával a padal.
Žiaľ, počas pandemických obmedzení, keď nebolo možné pravidelne cvičiť ani chodiť von, sa môj zdravotný stav rapídne zhoršil. Aj keď som sa snažil cvičiť doma, svaly ochabli a odvtedy sa už bez opory nedokážem pohybovať. Vyskúšal som barle aj chodítka, ale bez úspechu – neudržím rovnováhu a opakovane padám.
Od narodenia sa o mňa stará moja mama. Je mojím najväčším oporným bodom – fyzicky aj psychicky. Nemôže pracovať, pretože starostlivosť o mňa je na plný úväzok, a tak žijeme len z opatrovateľského príspevku a môjho čiastočného invalidného dôchodku. Môj otec s nami nikdy nebýval a o môj život nejaví záujem.









