Volám sa Björn, narodil som sa 30. 06. 2021 ako šťastné, zdravé, hravé a krásne šteniatko weimarského stavača. Keď som prvýkrát videl mojich ľudských rodičov, ktorý si pre mňa prišli počas toho horúceho dňa, vedel som, že ma budú milovať, hrať sa so mnou a starať tak dobre ako budú vedieť. Cítil som od začiatku medzi nami silné puto. Prvé dni boli úžasné, spoznávanie môjho domova, čakal ma doma krásny veľký mäkký peliešok, hračky a papanie. Všetko bolo pre mňa nové ale rodičia mi všetko vysvetľovali a zahrňovali ma láskou. Chodili so mnou na prechádzky, hrali sme sa a robili sme všetko spoločne.
Toto krásne dokonalé obdobie ale vystriedala séria návštev u veterinára. Po necelom mesiaci v novom domove som skončil prvýkrát na infúziách, pretože zdravie ma sklamalo. Chodil som každý deň po sebe na infúzie niekoľko dní po sebe. Na doma som dostal diétu len ryžu a mrkvu. Nechápal som tomu, pretože rodičia sa o mňa vzorne starali, nedávali mi ani len ľudské jedlo, majú veľa prečítané o psíkoch a aj veľa skúsenosti so psíkmi a sú to hotoví milovníci psikov. Pýtal som sa prečo? Prečo je tak mladé šteniatko takto skúšané?
Potom prišlo opäť obdobie, kedy sme boli všetci šťastní, že ma nič netrápi a som zdravý. Mysleli sme si že už ma nič nečaká najbližšie roky. Bol som veselé šteniatko, rodičia ma všade brávali so sebou a láska a náklonnosť sa len prehlbovali medzi nami.
No ani sme sa nestihli spamätať z predošlých komplikácií a mali sme to tu zas. Niečo ešte oveľa horšie. Mal som len 4 mesiace, prestal som papať a ani piť som nechcel. U pani veterinárky robili krvné testy no tie nič neukázali. Nechápali sme to. Opäť som dostal výživy, injekcie ktoré mu mali pomôcť aby opäť papal. Išli sme domov. Doma som opáť dostal len ryžu a mrkvu. Bol som z toho smutný. No rýchlo sa mi stav zhoršoval. Začalo sa to hlavne večer. Nemal som vôbec silu, nevedel som sa postaviť na zadné labky. Z ničoho nič som ostal len ležať. Mal som labky úplne paralyzované. Rýchlo sa to zhoršovalo a nakoniec som nevedel vôbec ničím pohnúť. Nič má neposlúchalo. Všetko sa stalo tak rýchlo. Nechcel som papať ani piť. Rodičia sa veľmi báli, celú noc nespali pretože behali okolo mňa, snažili sa do mna dostať papanie a vodu. Bol som vystrašený. A rodičia tiež. Vôbec sme nikto nevedel, čo sa to deje. Hneď ráno sme išli opäť na veterinárnu kliniku s tým, že už som neprešiel sám. Museli má tam doniesť. Robili mi röntgen a mnoho iných vyšetrení, ktoré nič vážne neukázali. Bolo nám povedané že musíme navštíviť čo najrýchlejšie neurológa, ktorý je v Bratislave. Že bude to pravdepodobne nejaký vážny neurologických problém, ktorý treba riešiť. Rodičia keď toto počuli sa rozplakali. Báli sa o mňa. Pohľad na mňa aký som bezmocný im trhal srdce. Pani veterinárka kontaktovala bratislavskú kliniku, povedala o nás a oni tam na nás čakali. Rýchlo sme išli na cestu. Rodičia neváhali ani chvíľu, pretože má veľmi milujú a nenechali by môj zdravotný stav len tak. Nikdy nič by nepodcenili. V Bratislave už na neho čakali doktori, ktorý na mňa čakali. Ihneď má brali od rodičov, a čakali má dlhé vyšetrenia. Čakala má magnetická rezonanancia, odber mozgovomiešneho moku, či niečo netlačí na miechu a tým pádom to ma paralyzovalo a veľa vyšetrení. Možnosti bolo veľmi veľa, prečo tak mladé šteniatko takto ochrnulo.
Nechali si ma tam cez noc. Na druhý deň volali rodičom, že mám zriedkavú formu choroby a to Polyradikuloneuritis. Nikto nevedel povedať, koľko bude ochrnutie trvať, mohlo to byť aj navždy. Psíky s touto chorobou sa liečia a dostávajú na nohy aj po niekoľkých rokoch. Choroba nemá presnú príčinu je zriedkavá a nie je to jasné prečo sa to stáva. No ja bojovník som to zvládol celkom rýchlo. Pomáhali mi aj rehabilitácie, hydroterapie a v krátkom čase ma dostali opäť postupne na nohy. Aj rodičia so mnou rehabilitovali aby mi neochablo svalstvo a veľmi mi to pomáhalo. Rodičia museli byť stále pri mne, museli ma polohovať, kŕmiť a pri všetkom mi pomáhať. No aj tak to bolo smutné, pretože som bol ešte šteniatko, ktoré chcelo behať, spoznávať svet, hrať sa a robiť všetky tie nezbednosti. Keď som sa prvýkrát s pomocou postavil urobil som všetkým radosť. O pár dni som bez pomoci dokázal urobiť niekoľko krokov. Rodičia boli šťastí. No dlho som chodiť nevydržal, nemal som silu. No všetko sme spolu zvládli.
Ani teraz nie som úplne zdravý psík a to mám rok aj pól. Mám silne alergické reakcie a k tomuto všetkému sa pridali problémy s trávením a črevami. Momentálne mám veterinárnu diétu, pri ktorej musím dostávať špeciálne granulky Gastrointestinálne, ktoré sú ľahšie na črevá.
Aj keď financovanie všetkých vyšetrení a liečby je veľmi náročné, aj tak viem, že rodičia by mi dali aj to posledné.
