Keď som žila v brušku mojej mamy, bola prvá vojna na Donbase na Ukrajine. Mama sa vtedy veľmi bála, a preto som sa narodila skôr, ako som mala. Oveľa skôr. Mala som iba 26 týždňov a kriticky nízku telesnú hmotnosť 980 gramov. Neviem, prečo všetci plakali, bolo to zvláštne, veď boli prázdniny, myslela som si, že všetci budú šťastní, keď sa uvidíme. Ale z nejakého dôvodu všetci ticho plakali – žeby od radosti?
Veľmi často kvôli tomu navštevujem lekárov aj rôzne rehabilitácie a stále stále stále cvičím. Máme cieľ – chcem a budem chodiť sama! Som výnimočná – tak hovorí mama, som zlatá, všetci ma vodia za ruky, veď sama sa ešte len učím chodiť…
24. februára, keď začali bombardovať Kyjev, a bola vojna, opäť, tentoraz po celej Ukrajine, mama ma s bratom natlačila do auta a cestovali sme takmer sedem dní, až sme skončili na Slovensku.
Veľmi sa nám tu páči, pretože je tu ticho a nie sú tu žiadne rakety. Matka tu skoro vôbec neplače, a ak áno, myslí si, že to nevidíme. Nie, nespúšťa krídla, len je veľmi unavená. Pečie chlieb, štrikuje, vyrába kvety do kostola, vytvára rôzne dekorácie, vždy odbehne niekomu pomôcť. Ale to nestačí, pretože všetky rehabilitácie sú pre mňa veľmi drahé, neúmerne drahé. Momentálne zháňam finančnú pomoc na dve rehabilitácie v centrách “Phisyokanis“ a “Neurogym” na fyzickú rehabilitáciu a psychologickú liečbu.
