Začala som padať na zadok a neudržala som stabilitu. Mamina to hneď začala riešiť, lebo vedela, že u mňa to nebolo normálne. Veď som predsa chodila už od 10 mesiacov. Začalo mi obdobie NEMOCNICA. Miesto, kde som strávila viac ako rok svojho života. Kým sa moji rovesníci hrali, naháňali vonku a spoznávali nové veci, ja som ležala na nemocničnej posteli. PREČO? Lebo sa zo mňa stal onkologický pacient. V mojej malinkej hlavičke sa schovával gigantický nádor veľkosti tenisovej loptičky.
Do dnešného dňa som mala 15 operačných zákrokov do mojej hlavičky. S maminou som strávila 4 mesiace v Prahe, kde mi nádor odstránili. Nachádzal sa v mieste, kde je centrum dýchania, pohybu a všetkých dôležitých funkcií. Každý veľký zákrok má svoje následky. Prestala som chodiť, mám parézu pravej strany tváre a postihuje to celú pravú stranu tela. V krku mám zavedenú tracheostómiu a do bruška mi ide hadička, aby mi mohli dávať jesť a podávať lieky. Z hlavičky do srdiečka mám zavedený T-Shunt, aby mi odvádzal mozgomiešny mok a nevznikal mi opuch mozgu. Každá jedna porucha alebo zapchatie Shuntu pre mňa znamená ďalšiu operáciu a posun späť v mojej snahe postaviť sa na nohy. Potrebujem veľa rehabilitácií a veľa cvičiť.
