Kto kampaň organizuje?
Dobrý deň prajem, milí ľudia, drahí darcovia, vážení čitatelia,
idem za vami s troška netradičnou prosbou. Na začiatok chcem poďakovať každému, kto sa to rozhodol prečítať. Ako iste všetci viete, nie každý sa narodí na rovnakej štartovacej dráhe. Jedna z mojich výhod však bola tá, že som mala aspoň strechu nad hlavou, teplé jedlo a vodu, pretože ani toto nie je štandard pre všetkých.
Je pre mňa potupné takto oslovovať ľudí, a otvárať im moje tajomné komnaty. Rovnako tak je ťažké písať takéto súkromné veci cudzím ľuďom s myšlienkou, že ho potom za to odsúdia. Dúfam, že ublížovania za tie roky už bolo dosť, tak poďme teda na môj životný príbeh.
Všetko tkvelo v tom že, rodičia nemali veľa peňazí. Otec veľa pil a stále pije z čoho je samozrejme potom dosť násilný. Prepil svoje výplaty, prepil aj peniaze ktoré sme s bratom od niekoho dostali na narodeniny,meniny na zmrzlinu a podobné príležitosti. Všetko teda zostalo na pleciach mojej mamy, ktorá platila všetko zo svojho platu a neskôr z materskej. Keď som mala 11 rokov, narodila sa mi sestra a keď som ju prvý krát držala, sľúbila som jej, že budem tá najlepšia staršia sestra na svete. Presne taká, akú som vždy chcela mať ja sama, a nedovolím, aby mala také detstvo ako ja s bratom. Tak som rozmýšľala ako môžem mame pomôcť aspoň s nejakými peniazmi. Nemala som vtedy dosť rokov na normálnu brigádu, ktorú by mi legálne mohli dať. Začala som aspoň roznášať letáky, k čomu sa bolo tiež veľmi ťažké dostať. Bolo to v mojich zhruba v 12 rokoch, v dedine,kde žije okolo 4000 obyvateľov rozťahaných po veľmi veľa kilometroch po kopcoch. Kedže som vtedy bola ešte vo vývine zanechalo to na mne dôsledky, nakoľko som si brala so sebou vždy čo najviac letákov aby som nemusela ísť na viackrát. Tie letáky boli veľmi ťažké. Dali by sa rátať na kilá.
Následkom tohto mám vážne porušenú chrbticu. Stavce mám tak otočené, ze mi tlačia na durálny vak, korene a miechu. Sú to neskutočné bolesti. Ale za tú mini pomoc, aby bolo aspoň viac peňazí na potrebné výdavky to stálo, a spravila by som to znovu, ak by im to malo opäť pomôcť. Brat odišiel preč hneď v 18, keď skončil gympel, aby nemusel žiť doma. Nemám mu to za zlé. Každý má právo na svoje vlastné rozhodnutie a na svoje šťastie. Ja som nemala svedomie, nechať ich tam, hlavne po tom, čo som sľúbila sestre. Cítila som voči ním istú zodpovednosť, pretože mama nemala okrem mňa a mojej sestry nikoho, žiadnu kamarátku, keďže jej otec každú jednu zakázal, spôsobom, z ktorého mi je zle ešte aj po rokoch. Keď som ukončila základnú školskú dochádzku išla som brigádovať do jednej automobilky, kde som umývala výrobné haly, kde bolo množstvo oleja a iných, ťažko umývateľných škvŕn. Neskôr som sa dostala do bufetu, ktorý fungoval na 3 zmeny. Keďže som už mala 18, mohla som robiť aj nočné. Tie mi vyhovali najviac, keďže som tam bola sama na predajni, chodilo aj málo ľudí a hlavne boli za prácu v noci príplatky. Tak sa občas stávalo, že som z nočnej išla priamo do školy. Žiaľ nie vždy som dokázala do školy prísť, pretože som bola príliš unavená po týždni nočných. Niekedy v tej dobe som začala riešiť ešte vážnejšie existenčné problémy. Musela som sa rozhodnúť medzi tým, čo je ľahké, a čo je morálne správne. Buď by som odišla a našla si ľahšiu cestu alebo zostanem, a nájdem si ďalšiu brigádu. Tak som namiesto 8 hodín začala robiť 12ky. Bolo totiž treba zarobiť peniaze aspoň na základné veci ako jedlo a energie a podobné veci. Prišla nám prvá exekúcia lebo otec vyhadzoval upomienky čo mu chodili. Netušili sme ani, že si vzal pôžičku.
Tú školu, do ktorej som v tom čase chodila, som po dlhom uvažovaní prerušila pretože som viac pracovala čo sa popri škole nedalo a bála som sa, že si nejaký učiteľ všímne modriny od otca zavolá sociálku, a vezmú nám segru. Musela som si určiť priority. Nebolo úplne najľahšie, dať samú seba na druhú koľaj. Ale teraz s odstupom času som zistila, že som. Sa. Rozhodla správne. Škola počká, sestrine detstvo a mamina mladosť nie. Pár mesiacov po 18 som si prenajala prvý byt z našetrených peňazí a aj napriek tomu že mama sa zo začiatku nechcela zo strachu sťahovať, podarilo sa mi ju presvedčiť. Mama so sestrou mohli byť konečne v kľude. Mamina začala nový, dôstojný život aký si zaslúžila a sestra nemala také detstvo ako ja s bratom. Nie je to nič, na čo by som chcela detailne spomenúť. Stále mám z toho jazvy na tele aj na duši. V ten istý rok, ako som nás presťahovala, som aj mamu a segru vzala prvýkrát v živote k moru a kúpila mame po 15 rokoch nové okuliare, nech nemá tie staré, ktoré mala dolámané od otca. Bol to taký rok naplnených prianí.
Lenže bolo treba platiť nájom aj ďalej a mama by to sama neutiahla, keďže mala a stále má ešte nejaké dlhy kvôli otcovi. A ja som si bez poriadnej školy nevedela nájsť normálne zamestnanie, ktoré by pomohlo pokryť náklady. Odišla som teda do Anglicka. Kde som platila svoj nájom a 2/3 maminho nájmu. No a keď som začala veriť, že už je konečne pokoj, začali sa ďalšie problémy. Tento krát zdravotné. Veľmi ťažko sa mi dlhšiu dobu dýchalo. Išla som teda na MRI pľúc na Slovensku, kde to bolo hneď vidiet. Mala som tam dosť veľký nález. Prišla pandémia a ja som v Anglicku zostala bez práce tak som šla domov. Začala som bývať v BA, lebo je tu viac pracovných ponúk, ktoré som zvládala aj napriek môjmu zdravotnému stavu a dokázalo mi to pokryť všetky náklady. Prvú prácu čo som tu mala som milovala, žiaľ, kvôli dvíhaniu ťažkých predmetov som musela skončiť a nájsť si niečo iné.
