Som mama dvoch malých detí – jeden má len pár mesiacov, druhý je batoľa. Žijeme všetci traja v jednej malej izbe u mojich rodičov.
Tá izba bola kedysi moja detská. Dnes je zaprataná vecami po strop, bez súkromia, bez priestoru, bez pokoja. Nie je to domov – je to len núdzové prežitie.
Pred dvoma rokmi som si (vtedy ešte s partnerom) kúpila malý byt s predzáhradkou. Bol to môj sen. Bola som tehotná a uverila som, že keď dočasne pôjdem bývať s dieťaťom k rodičom, partner zvládne rekonštrukciu. Sľuboval dva–tri mesiace. Ubehli dva roky.
Dnes ten byt stojí – nedokončený, prázdny, neobývateľný.
S partnerom sme sa medzičasom rozišli. A ja som zatiaľ čakala druhé dieťa.
Zostala som na všetko sama:
- sama platím 850 € hypotéku za byt, v ktorom nemôžeme bývať,
- sama chodím do práce a platím jasle,
- a nemám z čoho zaplatiť dokončenie bytu, v ktorom by konečne deti mohli mať svoju vlastnú izbičku.
