Sú chvíle, keď sa človek naučí tešiť z vecí, ktoré sú pre iných úplne samozrejmé. Pre nás je takou chvíľou každý úsmev, každý očný kontakt a každý malý pokrok našej Aničky.
Volám sa Anna a som babičkou osemročnej Aničky. Obraciam sa na vás s úprimnou prosbou o pomoc pre moje milované vnúča, ktoré od narodenia zvádza ten najťažší boj – boj o každý jeden krok vpred.
Keď sa Anička narodila, nič nenasvedčovalo tomu, že jej život bude taký náročný. Na svet prišla 8. marca 2018 po komplikovanom pôrode cisárskym rezom. Prvých sedem mesiacov sa vyvíjala ako každé iné bábätko. Postupne sme si však začali uvedomovať, že za svojimi rovesníkmi zaostáva. Nevedela sa postaviť na nožičky, neblabotala ako ostatné deti, nezaujímali ju hračky, veľmi sa bála hlasných zvukov a väčšieho počtu ľudí. Akoby žila vo svojom vlastnom svete.
Chodiť začala až ako dvojročná a dodnes je neverbálna. Nikdy nepovedala ani slovo „mama“.
Nasledovali dlhé mesiace vyšetrení, rehabilitácií, cvičení Vojtovou metódou a hľadania odpovedí. Nakoniec prišli diagnózy, ktoré navždy zmenili život celej našej rodiny. Aničke diagnostikovali detský autizmus, osobitný epileptický syndróm, perinatálnu encefalopatiu, mentálne postihnutie, inkontinenciu moču a stolice a je úplne neverbálna. Nedokáže sa sama najesť a pri všetkých bežných činnostiach potrebuje pomoc. Vyžaduje nepretržitú 24-hodinovú starostlivosť.
Napriek všetkému je Anička usmievavé a láskavé dievčatko. Miluje rozprávky a s iskričkami v očiach sleduje veľké autá, kamióny, hasičské autá či sanitky. Práve v týchto chvíľach vidíme jej úprimnú radosť.
Každý deň robíme všetko pre to, aby napredovala. Navštevuje špeciálnu školu, kam ju vozíme 25 kilometrov tam a ďalších 25 kilometrov späť. Pravidelne rehabilituje v Allion Clinic v Prešove, dvakrát ročne absolvuje delfinoterapiu na Ukrajine a rehabilitačné pobyty vo Varšave. Od septembra začne navštevovať aj ABA terapie, ktoré predstavujú ďalšiu nádej na zlepšenie jej komunikácie a samostatnosti.
Vo februári absolvovala delfinoterapiu, po ktorej sme zaznamenali krásne pokroky. Oveľa lepšie nadväzuje očný kontakt, viac si všíma ľudí okolo seba, je pokojnejšia a s pomocou sa už dokáže trochu najesť. Sama si vie vziať keksík, podarilo sa nám zvládnuť aj sprchovanie, ktorého sa predtým veľmi bála. Začína vyslovovať svoje prvé jednoduché slová, ako „baba“, „hopa“, „hej“ či „ahoj“. Práve tieto malé úspechy nám dávajú silu pokračovať ďalej.
O Aničku sa s obrovskou láskou stará jej otecko, ktorý na všetko zostal sám. Jej maminka náročnú situáciu nezvládla. Otecko zasvätil celý svoj život dcérke. Každý deň je plný rehabilitácií, terapií, návštev lekárov a nekonečnej starostlivosti. Ja ako babička sa snažím pomáhať, ako len vládzem, aby na tento boj neboli sami.
Príspevky od štátu však nestačia pokryť všetky náklady na terapie, rehabilitácie, cestovanie, školu ani bežný život. Otecko preto musel nastúpiť do práce a počas jeho neprítomnosti sa o Aničku starám ja.
Naším najväčším snom je, aby raz dokázala byť čo najviac samostatná. Aby sa vedela sama najesť, zbavila sa plienok, dokázala lepšie komunikovať a raz možno povedala svoje prvé vytúžené slovo – tato.
Najväčšou prekážkou sú financie. Preto vás zo srdca prosíme o pomoc. Každý príspevok, každé zdieľanie a každá forma podpory nás posunie bližšie k terapiám, ktoré Aničke pomáhajú napredovať. Veríme, že aj malé zázraky sú možné.
Zo srdca ďakujeme každému, kto sa rozhodne podať Aničke pomocnú ruku.
