Volám sa Veronika Dvornická. V r 2019 sme boli na ceste za rodinou v Srbsku, pozvať ich na našu svadbu a zoznámiť ich s naším vtedy 2r synom. Avšak, mali sme v Maďarsku vážnu autonehodu. Syna zachránila autosedačka, manžel vyšiel bez trvalých následkov, no ja som však behom okamihu od krku dole ochrnula, nevedela som ani dýchať.
Odvtedy sa všetko zmenilo. Prvých 10 mesiacov som strávila na ARO v BA, z toho 5 týždňov v kritickom stave v Maďarsku. Prognóza bola zbytok života byť závislá na prístrojoch, ležiaca.
Už je to vyše 7 rokov, ako bojujeme, a učíme sa za pochodu, ako žiť ďalej. Svadbu sme mali nakoniec na ARO, tak ako sme mali naplánované. Ja týždeň po veľmi ťažkej operácii, Keďže miecha je poškodená v krčnej oblasti (C5C6) , potrebujem 24/7h starostlivosť Sama nič neuchopím, nenapijem sa, nenajem sa, nevyprázdnim sa. Po 1,5r som dokázala sama dýchať, bez prístroja. Bol to neuveriteľný zázrak. Dovtedy som bola bez hlasu, nemá- s tracheo kanylou sa nedalo rozprávať. Keď ma syn počul po takej dlhej dobe prehovoriť, neviete si predstaviť to šťastie. Stále mám dieru v krku, prelepenu. V dôsledku ochrnutia nedokážem kašľať, v nutných prípadoch ma treba cez otvor v krku odsávať, inak by som sa „hlienom“ zadusila.
Ďalším dôsledkom nehody a ochrnutia, sú ťažké problémy s obličkami, kameňmi a donekonečna sa opakujúce silné infekcie a zápaly. Približne 3× ročne musím byť hospitalizovaná so zápalmi, predseptických hodnôt. Moje obličky sú plné kameňov, ktoré sa tvoria zas a zas. Prognóza je, že skôr či neskôr úplne odídu a potom je jediná cesta dialýza a transplantácia. Dochádzajú mi možnosti, fyzická sila aj nádej. Napriek tomu že pred 1,5r sme obe obličky vyčistili, mám to v horšom stave ako predtým. Moje telo už tak náročné zákroky nezvláda.
Vertikalizačný vozík by mi mohol pomôcť tento stav aspoň oddialiť, a dopriať mi viac času so synom, rodinou a pre život . Je to malé svetielko nádeje.
Mojou jednou slobodou je, že pc ovládam očami a mám prístup k informáciám. Moja druhá sloboda je elektrický vozík, ktorý dokážem ovládať sama. Vždy však musí byť niekto pri mne. Sama nedokážem nič, ale mám okolo seba ľudí, čo to so mnou nevzdali, ani v najhorších dňoch.
Napriek tomu, v akom stave som dnes, som vďačná za každý lepší deň, keď tu môžem byť. Moja babička hovorieva, že aj v pekle bývajú občas hody. A má pravdu.
