Naša Dianka
Dianka je 34 ročná do osudného dňa, plne aktívna, srdečná, usmievavá, krásna žena.
Milujúca svoju rodinu, za ktorú by aj život dala. Navonok tvrďaska, no srdce zo zlata bíjuce za dobro a spravodlivosť. Pracovitá žena,ktorej ani tvrdá mužská práca nebola cudzia. Kde mohla tam pomohla.
Tanec miluje a parket bol vždy jej, adrenalín na milovaných štvorkolkách tiež. Varenie jej nebolo cudzie, špecialitou bol segedínsky guláš,ktorý vždy uvarila ako masterchef. Rybárčenie má v krvi po tatinovi a pýši sa ulovením mnohých krásnych úlovkov.
28.10.2024 sa Dianke zmenil život a to doslovne.
Bola napadnutá dvoma cudzincami,ponechaná na pospas a i keď bola pomoc od iných osôb privolaná zranenia a následky sú trvalé a vážne.
Telefonát z nemocnice znel kruto a jasne. Vaša dcéra je v kritickom stave a modlite sa o jej prežitie. Prebdené dni i noci, kedy sme mali pred sebou prvý pohľad a dotyk na nemocničnom lôžku. Oholená hlávka, prístroje, ktoré ju udržovali pri živote a nehybné nereagujúce telíčko.
Dianka zvládla 2 operácie hlávky, ktoré musela absolvovať po opuchu mozgu a zakrvácaní do mozgu. Dlhá hospitalizácia v nemocnici, rôzne komplikácie a ťažkosti s ktorými tvrdo bojovala.
Návštevy na dennej báze spolu s fotografiami, hudbou, oblečením a obľúbenými vôňami boli i pre nás útechou, že jej pomáhame a že každým pribúdajúcim dňom začne reagovať. Najskôr otvorenie jedného oka,neskôr sa pridalo i druhé. Žiaľ to je to jediné čo Dianka dokáže. Či vôbec Dianka vie kto sme a či nás vníma nevieme. I napriek tomu že aj lekári sú omylní, diagnóza znela jasne: bdelá kóma. Ťažké sa s tým zmieriť pri takej aktívnej žene. Zázraky sa dejú a my veríme, že tu má na zemi ešte nejaké poslanie pre ktoré bojuje. Bojujeme aj my,pretože od osudného dňa polovica z nás ktorá patrila Dianke blúdi niekde v diaľke.
Hospitalizácia v nemocnici je obmedzená a my si to uvedomujeme.
,,Hľadajte si zariadenie, kde by ju umiestnili a vedeli by sa v jej zdravotnom stave o ňu plnohodnotne, 24 hodín starať"
Dianka sa zastabilizovala a u nás doma zasadla rodinná rodina. Naozaj sme nútení Dianku umiestniť do zariadenia? Plač a výčitky nás pohltili. No áno, iná možnosť nie je.
Tak nastal kolobeh obvolávania, vyplňovania žiadostí, posielania lekárskych správ.
Nikdy by som neverila, že je v dnešnej dobe je problém umiesniť človeka odkázaného na 24-hodinovú starostlivosť do zariadenia. Odpovede zneli jasno: Uprednostňujeme dôchodcovský vek, nemáme kvalifikovaný personál na ošetrovanie pacientky, máme poradovník.
Teraz čo? Áno pomyslíte si, veď si ju zoberte domov, je XY ľudí s danou diagnózou v domácom prostredí. No bohužiaľ, v našom prípade Dianka nemá u nikoho blízkeho vytvorené podmienky pre umiestnenie v domácom prostredí.
Otec je invalidný dôchodca s mnohými vážnymi diagnózami, s vlastnou osobnou asistentkou. A mama? Aj sa mi to slovo ťažko píše a budem znieť pre mnohých nechápavo a neuveriteľne. Mama za ten čas okrem plaču a sebaľútosti nepriložila ruku k pomoci a znova tak ako pred pár rokmi sa vzdala akejkoľvek zodpovednosti.
Ja osobne síce žijem v dome, no mám ročnú dcérku, ktorá ma momentálne ako mamu potrebuje najviac.
Jedinou možnosťoum, kde sa nad nami a nad Diankou zľutovali bolo v Bratislave, v zariadení Dom Raffael. Niet žiadnej výtky voči tomuto zariadeniu, no jediný zádrhel sú financie. Dianka nepredvídala asi ako nikto z nás a peniaze si neodkladala, otec žije z minimálneho invalidného dôchodku, ja z rodičovskeho príspevku a ani pomoc od rodiny a blízkych nie je dostačujúca na uhrádzanie výdavkov v zariadení.
A preto som obraciame na vás, na dobrých ľudí a širokú verejnosť s prosbou o pomoc.
