Pomôžme Dianke v bdelej kóme zabezpečiť plnohodnotnú starostlivosť

28. 10. 2024 sa Dianke zmenil život a to doslovne.

Bola napadnutá dvoma cudzincami,ponechaná na pospas a i keď bola pomoc od iných osôb privolaná zranenia a následky sú trvalé a vážne.

Telefonát z nemocnice znel kruto a jasne. Vaša dcéra je v kritickom stave a modlite sa o jej prežitie. Prebdené dni i noci, kedy sme mali pred sebou prvý pohľad a dotyk na nemocničnom lôžku. Oholená hlávka, prístroje, ktoré ju udržovali pri živote a nehybné nereagujúce telíčko.

Dianka zvládla 2 operácie hlávky, ktoré musela absolvovať po opuchu mozgu a zakrvácaní do mozgu. Dlhá hospitalizácia v nemocnici, rôzne komplikácie a ťažkosti s ktorými tvrdo bojovala.

Návštevy na dennej báze spolu s fotografiami, hudbou, oblečením a obľúbenými vôňami boli i pre nás útechou, že jej pomáhame a že každým pribúdajúcim dňom začne reagovať. Najskôr otvorenie jedného oka,neskôr sa pridalo i druhé. Žiaľ to je to jediné čo Dianka dokáže. Či vôbec Dianka vie kto sme a či nás vníma nevieme. I napriek tomu že aj lekári sú omylní, diagnóza znela jasne: bdelá kóma. Ťažké sa s tým zmieriť pri takej aktívnej žene. Zázraky sa dejú a my veríme, že tu má na zemi ešte nejaké poslanie pre ktoré bojuje. Bojujeme aj my,pretože od osudného dňa polovica z nás ktorá patrila Dianke blúdi niekde v diaľke.

Hospitalizácia v nemocnici je obmedzená a my si to uvedomujeme.

 ,,Hľadajte si zariadenie, kde by ju umiestnili a vedeli by sa v jej zdravotnom stave o ňu plnohodnotne, 24 hodín starať"

Dianka sa zastabilizovala a u nás doma zasadla rodinná rodina. Naozaj sme nútení Dianku umiestniť do zariadenia? Plač a výčitky nás pohltili. No áno, iná možnosť nie je. 

Tak nastal kolobeh obvolávania, vyplňovania žiadostí, posielania lekárskych správ. 

Nikdy by som neverila, že je v dnešnej dobe je problém umiesniť človeka odkázaného na 24-hodinovú starostlivosť do zariadenia. Odpovede zneli jasno: Uprednostňujeme dôchodcovský vek, nemáme kvalifikovaný personál na ošetrovanie pacientky, máme poradovník.

Teraz čo? Áno pomyslíte si, veď si ju zoberte domov, je XY ľudí s danou diagnózou v domácom prostredí. No bohužiaľ, v našom prípade Dianka nemá u nikoho blízkeho vytvorené podmienky pre umiestnenie v domácom prostredí.

Otec je invalidný dôchodca s mnohými vážnymi diagnózami, s vlastnou osobnou asistentkou. A mama? Aj sa mi to slovo ťažko píše a budem znieť pre mnohých nechápavo a neuveriteľne. Mama za ten čas okrem plaču a sebaľútosti nepriložila ruku k pomoci a znova tak ako pred pár rokmi sa vzdala akejkoľvek zodpovednosti. 

Ja osobne síce žijem v dome, no mám ročnú dcérku, ktorá ma momentálne ako mamu potrebuje najviac.

Jedinou možnosťoum, kde sa nad nami a nad Diankou zľutovali bolo v Bratislave, v zariadení Dom Raffael. Niet žiadnej výtky voči tomuto zariadeniu, no jediný zádrhel sú financie. Dianka nepredvídala asi ako nikto z nás a peniaze si neodkladala, otec žije z minimálneho invalidného dôchodku, ja z rodičovskeho príspevku a ani pomoc od rodiny a blízkych nie je dostačujúca na uhrádzanie výdavkov v zariadení. 

A preto som obraciame na vás, na dobrých ľudí a širokú verejnosť s prosbou o pomoc.