,,Hľadajte si zariadenie, kde by ju umiestnili a vedeli by sa v jej zdravotnom stave o ňu plnohodnotne, 24 hodín starať"
Dianka sa zastabilizovala a u nás doma zasadla rodinná rodina. Naozaj sme nútení Dianku umiestniť do zariadenia? Plač a výčitky nás pohltili. No áno, iná možnosť nie je.
Tak nastal kolobeh obvolávania, vyplňovania žiadostí, posielania lekárskych správ.
Nikdy by som neverila, že je v dnešnej dobe je problém umiesniť človeka odkázaného na 24-hodinovú starostlivosť do zariadenia. Odpovede zneli jasno: Uprednostňujeme dôchodcovský vek, nemáme kvalifikovaný personál na ošetrovanie pacientky, máme poradovník.
Teraz čo? Áno pomyslíte si, veď si ju zoberte domov, je XY ľudí s danou diagnózou v domácom prostredí. No bohužiaľ, v našom prípade Dianka nemá u nikoho blízkeho vytvorené podmienky pre umiestnenie v domácom prostredí.
Otec je invalidný dôchodca s mnohými vážnymi diagnózami, s vlastnou osobnou asistentkou. A mama? Aj sa mi to slovo ťažko píše a budem znieť pre mnohých nechápavo a neuveriteľne. Mama za ten čas okrem plaču a sebaľútosti nepriložila ruku k pomoci a znova tak ako pred pár rokmi sa vzdala akejkoľvek zodpovednosti.
Ja osobne síce žijem v dome, no mám ročnú dcérku, ktorá ma momentálne ako mamu potrebuje najviac.
Jedinou možnosťoum, kde sa nad nami a nad Diankou zľutovali bolo v Bratislave, v zariadení Dom Raffael. Niet žiadnej výtky voči tomuto zariadeniu, no jediný zádrhel sú financie. Dianka nepredvídala asi ako nikto z nás a peniaze si neodkladala, otec žije z minimálneho invalidného dôchodku, ja z rodičovskeho príspevku a ani pomoc od rodiny a blízkych nie je dostačujúca na uhrádzanie výdavkov v zariadení.
A preto som obraciame na vás, na dobrých ľudí a širokú verejnosť s prosbou o pomoc.
