Rada by som sa vám predstavila – volám sa Klaudia, mám 30 rokov a som ZŤP.
Každý prechádzame v živote rôznymi skúškami. Každý zažívame svoje trápenia. Áno, každý si svojimi rozhodnutiami tvoríme svoj vlastný život a taktiež sa svojim pričinením dostaneme do zlej situácie, tvoríme si len sami sebe trápenie. No predsa len vám chcem v krátkosti vyrozprávať svoju skúsenosť, podeliť sa s mojim trápením a zároveň Vás požiadať o pomoc.
Chorobu si nevyberáme.
Neviem prečo som ochorela. Mala som 12 rokov, keď mi diagnostikovali diabetes typu 2a následne na to bola potrebná inzulínová liečba. Mamina sa o mňa starala ako mohla. Vychovala ma v pokore a v láske. Nemala vedomosť o tom, ako mi do budúcna pomôcť, aby som mala zabezpečený príjem, aby som mala prácu, ktorú môžem vykonávať. Keď som mala 18 rokov, bola som plnoletá, aj keď som nemala odrobené roky, mamina mohla, ale nevedela mi vybaviť invalidný dôchodok. Všetko ma to počkalo. Pracovala som ako som mohla,no nevydržala som pracovať dlhodobo.
Tu kde žijem, na východe Slovenska, nie sú pracovné príležitosti, aby si človek mohol vyberať. Je pravda, že nie som až tak inteligentná, aby som sa naučila a študovala technickú školu, mala tak kvalitnejšie vzdelanie a výhľady pre lepšiu prácu. Robila som, ako som vládala. Príznaky sa veľmi rýchlo vyvíjali. Pridružovali sa mi ďalšie diagnózy cukrovka, polyneuropatia, ateroskleróza končatinových tepien s postihnutím panvy a dolných končatín, panická porucha a agrofóbia. Moje zdravie mi neslúži každý deň, cítim sa zle v dôsledku vysokej glykémie. Jedávam to, čo mám, snažím sa aj v nedostatku financií dodržiavať diétu, no stav sa mi zhoršuje a naháňa strach.
Navštevovala som diabetologickú ambulanciu v Giraltovciach, kde som žila. Presťahovala som sa do väčšieho mesta, kde teraz žijem s mojou trojročnou dcérou Emkou. Chvaľabohu, v roku 2019 sme dostali nájomný obecný byt. Tu som začala navštevovať diabetologickú ambulanciu, cievnu ambulanciu ,nefrolgickú ambulanciu, urolgickú ambulanciu, očnú ambulanciu, gastro ambulancia neurológia ambulancia ortopédia Nikto z lekárov mi neporadil, aby som žiadala o invalidný dôchodok. Roky plynuli, ja som nemala vedomosť o tom, na čo mám nárok. Žiaľ mi nikto v tejto veci neporadil. Pichám si inzulín a začali sa mi prejavovať akútne a chronické komplikácie.silne bolesti v nohách pri chôdzi ,aj v pokojnej polohe mám bolesti slabosť až niekedy necitlivosť. Diagnostikovali mi cievne ochorenie Polyneuropatiu, je to porucha nervovo-cievneho systému. Liečba diabetickej polyneuropatie spočíva v udržiavaní glykémie v normálnych hodnotách. Vhodné stravovanie je základnou podmienkou pre udržiavanie hladiny glykémie pod kontrolou a obmedzenie ďalšieho poškodzovania nervov. Na potláčenie bolestí a ďalších príznakovu žívam psychické ochorenia užívam lieky proti bolesti, antidepresíva a iné. No žiaľ, nemám dostatok financií nakvalitnú liečbu, ani od štátu nedostávam príspevok a to každý diabetik vie, čo to obnáša.
Situácia sa mi zhoršovala, existenčne som pociťovala úpadok a tak to malo dopad aj na moju psychiku. 6 rokov sa liečim na panickú poruchu a agrofóbiu. Spôsobila to najmä jedna tragédia v rodine, keď mi v roku 2017 v náručí zomrel môj brat, ktorý sa dožil len 18 rokov – mal silný infarkt. Starala som sa o neho, bol žiaľ chorý a postihnutý – veľmi mi chýba. Vtedy sa môj svet zrútil. Neviem sa s tým do dnešného dňa vysporiadať. Stále cítim jeho prítomnosť. Bola som s ním od jeho narodenia.
Prišli aj tie radostnejšie dni. Otehotnela som a ja som bola tá najšťastnejšia žena na svete. Hnalo ma to dopredu, no napriek mojej túžbe mať dieťa, sa môj zdravotný stav nezlepšoval.
Zdravie mi nedovoľuje fungovať na 100% a ocitla som v tejto dobe v boji proti pandémii v zlej životnej situácii. Napriek všetkému sa mi narodila krásna zdravá dcéra.
