Pomôžme Žofi získať nové bývanie

Dobrý deň, drahí čitatelia. Volám sa Žofi a žijem v meste Nitra. Organizujem kampaň sama pre seba. Dôvod, prečo som sa rozhodla osloviť Vás prostredníctvom Donio je, že som sa ocitla v ťažkej životnej situácií  a sama si neviem dať rady. Nemá mi kto pomôcť, čo i len radou. 

Dostala som do bodu, kedy som ostala sama na všetko. Mám za sebou ťažké obdobie, ťažké 4 roky a mám pocit, že každým rokom je to horšie a horšie. Niekedy sa pýtam sama seba, či som tak zlý človek a či si všetko, čo sa mi v živote deje, zaslúžim. Seba vnímam, ako človeka citlivého. Odmalička mám v sebe zakorenené, že slabším treba pomáhať a v dospelosti som išla tou cestou. Vyštudovala som sociálnu prácu, aby som mohla pomáhať zraniteľným, ..ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes, potrebujem pomocnú ruku ja a nemá mi kto pomôcť, rodina a priatelia sa mi otočili chrbtom.

Ťažké obdobie začalo v roku 2020, keď mi zomrela kamarátka. Nedožila sa ani 30 rokov. Zomrela počas covidu. Keď bola ešte napojená na prístroje, nemohla som sa s ňou rozlúčiť kvôli opatreniam. Poznačilo ma to, boli sme si blízke, na jednej vlnovej dĺžke. Bol to človek, ktorý mi rozumel, bola spoločenská, rada sa smiala, zabávala a mala veľmi dobré srdiečko.

O pár mesiacov na to, som sa rozišla s (ex) priateľom po 10 rokoch. Nebola som šťastná a nového partnera moja rodina neprijala. Ešte pred 3 rokmi by som nepovedala, že niečo dokáže pokaziť puto medzi mnou a rodičmi. Rodinná situácia sa tak vyhrotila, že ma rodičia vyhodili, nechceli ma vidieť a keď sme sa aj stretli, robili mi psychické nátlaky, len aby sme sa rozišli. Bili sa vo mne neskutočné pocity, kedy som nevedela, či pre pokoj v rodine odísť zo vzťahu alebo bojovať za svoje šťastie. Môjmu vzťahu to však neprospievalo.

Po čase som skončila v nemocnici. Začala mi tŕpnuť hlava, jazyk, končatiny a psychicky som sa zrútila. Cítila som sa dosť zle, stále slabá, unavená a to všetko z tých stresov a nervov, ktoré som prežívala. Začala som mať depresie, niekedy som rozmýšľala nad tým, prečo žijem. Uvedomila som si, že ma môj život nebaví a že ja vlastne nechcem žiť. Často krát som prosila Boha, aby si ma povolal k sebe. Tieto stavy spustilo to, že sa mi v živote nedarilo, dodnes je tomu tak, hovorila som si, že ma nikto nemá rád. Veľmi ťažko som znášala, že ma moja rodina odvrhla len preto, že som sa rozhodla ľúbiť niekoho, kto nie je podľa ich predstáv. O svojom živote som mala inú predstavu. Chcela som byť konečne šťastná a milovaná, mať zázemie, rodinu, rodinnú pohodu a rodinné teplo a iba skromne žiť. Moja rodina mi neustále niečo vyčítala, psychicky ma vydierali, nezaujímalo ich čo cítim, moje pocity, môj názor, ako to chcem ja, že mi ubližujú a že ja som niekde v živote zaseknutá, že neviem fungovať lebo sa s tým neviem zmieriť. Odmietali ma a ja som bola stále zatvorená medzi štyrmi stenami a utápala som sa v žiali. Môj jediný spoločník bol môj malý psík Snoopko, ktorý už nie je medzi nami. To bola ďalšia rana pre moje srdce. Prestala som zvládať svoju prácu a keďže som pracovala na dobu určitú, zmluvu mi nepredĺžili. Prišla som o prácu a nakoniec som išla na dlhodobú PN.

Myslím, že najťažšie je, keď človek ostane úplne sám a nemá sa o koho oprieť, nemá ho kto vypočuť. Cítila som sa osamelá a kúpila som si nového psíka. Keďže som si chcela splniť sen, tak ešte predtým, ako som išla na PN som si nechala na poslednú chvíľu schváliť hypotéku, na nešpecifikovanú nehnuteľnosť. V súčasnej dobe žijem v prenájme, v suterénovom byte (v pivnici)… úprimne to tu neznášam, prežila som tu veľmi zlé a smutné obdobie a už naozaj cítim, že je čas odísť. Nájom mi končí tento mesiac a to 30. 04. 2024. Žiť v prenájme si vyžaduje zodpovedný prístup k cudzím veciam a aj to je dôvod, prečo už nechcem žiť v žiadnom prenájme. Celý čas som v strese z toho, aby sa niečo nestalo, nepoškodilo… Majiteľka bytu býva nadomnou a ja mám pocit, že som pod neustálym dohľadom a už to nezvládam. Pociťujem tlak z každej strany. Púšťať niekoho do bytu, do svojho súkromia, aby si skontroloval, či je všetko v poriadku, je to hrozný pocit.

Túžim po vlastnom bývaní, je to môj sen, odkedy ma rodičia vyhodili a neviem si predstaviť, že by som sa vrátila a požiadala ich o pomoc. Celý čas mi dávali pocítiť, aká som neschopná, že žijem v prenájme, že prídem prosiť a pod.. áno, prišla by som, keby ma nevyhodili, keby mi dali jasne najavo, že sa mám kde vrátiť, keď mi čokoľvek nevyjde, keby ma psychicky nedeptali, neubližovali slovami, keby mi nezničili vzťah… Ja už nemám domov a nemám sa kde vrátiť… Mám pocit, že nikde nepatrím, necítim sa v bezpečí, necítim pocit domova a pocit toho rodinného tepla.

Úver mi banka schválila na 130 tisíc eur a mala som 6 mesiacov na to, aby som ho vyčerpala. Nakoľko som bola dlhodobo PN a nevedela som, čo so mnou bude, nechcela som ísť do rizika a úver som si predĺžila o ďalšie dva mesiace a to do mája 2024, aby mi neprepadol. Dôvod, prečo zúfalo žiadam o finančnú pomoc je, že nemám 20% na doplatenie hypotéky. Banka mi nedá spotrebný kvôli dlhodobej PN (ktorú som mala do 15. 03. 24) a mám už len dve možnosti podľa finančnej poradkyni – požičať si alebo založiť rodičovský dom. Svoje doterajšie úspory som dala do prenájmu a do opravy svojho 20 ročného auta. Moje malé „kinderko“ jazdí, no každú chvíľu sa kazí a ja budem potrebovať nové auto, aby som mohla vykonávať svoju prácu. Absolvujem náročné vzdialenosti, preto sa potrebujem bezpečne prepravovať.

Preto Vás zúfalo žiadam, prosím, o finančnú pomoc, aby som si mohla kúpiť svoje hniezdo, kde sa budem cítiť doma so svojím novým psíkom, kde sa nemusím báť, kde nemusím nikoho prosiť a z kade ma nikto nevyhodí. Ja som bola doteraz ambiciózny človek a verím, že sa znovu postavím na nohy. Mám svoje sny, ktoré si chcem splniť. Vyštudovala som školu, aby som mohla poskytovať poradenstvo, pracujem ako posudkár pre samosprávy a mojím najväčším snom je si urobiť kurzy, aby som mohla vykonávať prácu terapeuta a otvoriť si vlastnú poradňu.

Uvedomujem si, že sú na svete ľudia, ktorí sú na tom horšie. Oproti chorým detičkám je môj život krásny. Ja sama som človek, ktorý pomáhal slabším, zraniteľným ľuďom a keby sa necítim na pokraji zúfalstva, nikdy by som nežiadala o takúto pomoc. Vnútorne bojujem so svojím svedomím a len dúfam, že každý čitateľ pochopí, čo cítim…

Za každú pomoc srdečne ďakujem. 

Získané finančné prostriedky budú použité na doplatenie hypotekárneho úveru, ktorý bol schválený na sumu 130 tisíc eur. 

Ako príklad uvádzam 1-izbový byt, ktorý stojí 97 990€ a 20% z toho predstavuje 19598€, banka v tomto prípade poskytne 80%, čo predstavuje 78392€. 

https://www.nehnutelnosti.sk/detail/JuD8pwPWUgR/sikovny-zariadeny-1-izbovy-byt-nitra-klokocina

Hypotéku som si nechala schváliť na nešpecifikovanú nehnuteľnosť. Za dobu 6 mesiacov som mala načerpať úver a to do 14. 3. 24. Dobu načerpania som predĺžila o dva mesiace a možnosť načerpať úver prepadne v tomto roku, v mesiaci máj.

Rada by som podotkla, že byt, ktorý som uviedla, ako prípad, nie je byt, ktorý si chcem zakúpiť. Hľadám byty, čo najlacnejšie, aby suma na doplatenie bytu bola čo najmenšia, ako aj mesačné splátky úveru a aby som dokázala vyžiť z mesačného príjmu cca 800 až 1000€.