Volám sa Nicolasko a môj príbeh začal oveľa skôr, ako sme boli všetci pripravení. Narodil som sa 13. 08. 2013 (29t.t.), keď mojej maminke odtiekla plodová voda, bola s ňou doma len moja staršia sestra. Mamina zavolala sanitku, pretože si myslela, že to bude tá najlepšia voľba, aby zabezpečila čo najrýchlejšiu zdravotnú starostlivosť, ale žiaľ, v tomto prípade zlyhal celý zdravotný a komunikačný systém. Sanitka prišla za 50 minút. Maminka ich veľmi prosila, aby ju odviezli do Trenčína, lebo vedela, že len tam najbližšie sa vedia postarať o predčasne narodené detičky. No ale pani a pán zo sanitky rozhodli, že ju musia odviezť do najbližšej nemocnice a to do Považskej Bystrice. Tam boli zhrození, vraj ju mali okamžite previezť do Trenčína, lebo nemajú potrebné vybavenie. Maminke tam pichli injekciu na moje pľúcka a urýchlene ju mali prepraviť do Trenčína. Už to vyzeralo, že bude všetko v poriadku, ale žiaľ nie, maminku nechali sedieť 45 minút v sanitke pred nemocnicou celú mokrú a v bolestiach, lebo vodič sanitky čakal na povolenie od dispečingu opustiť nemocnicu v Považskej Bystrici a ísť do Trenčína. Áno, Bohužiaľ, aj takto to funguje.
Po príchode do Trenčína maminku hneď brali na sál, pretože už nebolo počuť moje srdiečko urobili cisársky rez. Takto začal môj príchod na svet, nedýchal som, oživovali ma 5 minút, preto mi zakrvácali všetky 4 komory, čo znamená 4-komorový hydrocephalus. Nevedel som dýchať, mesiac som strávil na detskom oddelení v Trenčíne v inkubátore a na prístrojoch. Maminka so sestričkou chodila za mnou každý deň, ale môj stav sa nezlepšoval, no a pani primárka dennodenne hovorila mojej maminke, že sa ma chcela príroda zbaviť. Ale do Bratislavy ma previezli až po mesiaci, keď mi narástla hlavička o 3cm behom 2 dní. Nedávali mi šancu na prežitie. Veľmi sa tam hnevali na pani primárku, prečo ma neposlala skôr. Potom začal kolotoč operácií. Strávil som tam 2 mesiace a podstúpil som 6 operácií hlavičky a do hlavičky mi voperovali VP SHUNT, prekonal som sepsu, bol som sondovaný, ale ja som sa nevzdával, pretože som bojovník. Boli to veľmi ťažké chvíle pre celú rodinu. Každý víkend za mnou cestoval tatino so súrodencami, ale oni za mnou nemohli ísť. Po 3 mesiacoch som konečne išiel domov a prvýkrát som sa stretol so svojimi staršími súrodencami. Boli sme šťastní, že sme všetci spolu. Nasledovali lekárske kontroly niekoľko krát v týždni v Bratislave, začali sme cvičiť a rehabilitovať.
Takže moja diagnóza bola: DMO spastická kvadruparéza, hydrocephalus + VPSHUNT, neskôr v 2,5 roku sa pridala – EPILEPSIA. Tá nám veľmi komplikovala život, to čo som sa naučil na cvičení som po epileptických záchvatoch zabudol, takto to išlo stále dokola. Cvičil som Vojtovu metódu, Bobath koncept, Vo Svetielku, v Adeli , individuálne.....Absolvoval som ďalšie operácie, spinálnu dorsálnu rizotómiu – SDR, 2× reoperáciu VP SHUNTU, operáciu oboch bedrových kĺbov, vyberanie šróbov z kĺbov, medzitým veľa narkóz kvôli CT a MRI vyšetreniam. Toto všetko nepriaznivo vplývalo na môj stav , 1 krok dopredu a 2 vzad.
