Keď láska dieťaťa drží dospelého nad vodou
Ahojte, volám sa Michaela a toto je príbeh, ktorý som si nikdy nepriala rozprávať. Je to príbeh o mojom bratovi, ktorému ubieha čas…a o jeho malej neterke (mojej dcére), pre ktorú je jej strýko celý svet.
Predstavme si tichý byt. Je večer, záclony sa jemne hýbu v prievane a na stole pri posteli stojí kresba v ráme – malá a veľká postavička, ktoré sa držia za ruky. Je na nej napísané: „Ja a môj Maťko."
Takto si môj brat Martin odkladá Natálkine obrázky odkedy začala kresliť. Hovorí, že teraz mu dávajú silu v dňoch, keď sa mu život rozpadá po rukami.
Zlom, po ktorom už nič nebolo rovnaké
Martin má 41 rokov. Slobodný, bezdetný, jednoduchý chalan, ktorý žije skromne a poctivo. Čestný. Férový. Život bral s ľahkosťou, humorom, snahou nikdy nikomu neublížiť. A potom prišla na svet Natálka – dievčatko, ktoré v ňom prebudilo niečo, čo by ste nečakali u chlapa, ktorý žije roky sám. Jemnosť, starostlivosť a lásku.
Chodia spolu na ryby, na bowling. Naposledy sa smiali spolu tak hlasno, že si ich zapamätali aj v bufete pri jazere. Raz mi Natálka povedala: „ Mami, Maťko je môj hrdina."
A on sa tej vety držal…môžno viac, ako sme tušili.
V auguste 2023 sa jeho telo začalo správať inak. Neistota, zvláštne príznaky, problémy s vyprázdňovaním, lekári, vyšetrenia, dlhé čakania… Ako v zlých filmoch, kde divák cíti, že príde zlomový moment. A aj prišiel – v decembri 2023.
Lekár si sadol, mal v očiach tú ťažkú úprimnosť, ktorú nechcete nikdy vidieť a povedal:„ Je to rakovina konečníka. Pokročilé štádium."
V tej chvíli sa mi svet rozbil na kúsky. A Martin? On len sedel, pozeral pre seba a po chvíli zašepkal : „Čo povieme Natálke?"
Neskôr prišlo ďaľšie vyšetrenie v Bratislave – genetické. Zistilo sa, že Martinovi chýba gén, ktorý má telo chrániť pred rakovinou. Ten, kto ho nemá, je ako vojak bez brnenia. Aj keď dostáva chemoterapiu, telo sa nedokáže brániť tak, ako by malo.
Na Valentína 2024 mal isť na operáciu do Trnavy, ale pár týždňov predtým prišiel prudký zvrat. Stav sa mu rapídne zhoršil. Museli ho okamžite operovať v Leviciach. Neboli tam veľké slová, len realita, ktorá kričala: „Ide o život."
Po operácii prišla rekonvalescencia a potom kolotoč chemoterapií. Kým mu dovoľoval zdravotný stav, tak chodil do práce, ale liečba a oslabená imunita mu to už neumožňujú.
Medzitým PET-CT ukázalo drobné uzliny, ale to posledné „pet-ko" ukázalo niečo horšie – choroba postúpila. Liečba, ktorú dostával, nezabrala. Lekári nám povedali, že ak bude v krvi určitá mutácia, už nezostane žiadna nádej, len liečba na zmiernenie bolesti. Ten moment bol ako scéna, kde hudba stíchne a všetko sa spomalí. No jeden malý zázrak prišiel – mutácia v krvi nebola.
