Nikdy v živote sme si nemohli ani predstaviť, čím všetkým budeme musieť prejsť. Spočiatku, keď sme výbuchy počuli iba z diaľky, sme si ani nepomysleli, že budeme nútení utiecť. Veď je to predsa náš domov, naša krajina. Mali sme nádej, že nás zachránia a zvíťazí zdravý rozum 21. storočia. Ale ako boje postupovali, výbuchy sa približovali a zosilňovali, ničenie budov okolo bolo čoraz častejšie, ostávať s rodinou v našom byte už pre vlastnú bezpečnosť nebolo možné. Vtedy sme sa ukryli v pivnici, v ktorej nebolo ani svetlo, ani teplo, ani voda, ani hygiena. Pozbierali sme všetky prikrývky, ktoré sme mali, zohrievali sme sa ako sa dalo, no jednako, zohriať sa na studenej zemi v zimnom ročnom období je nemožné. Jedla sme nemali veľa, varili sme si spoločne.
Keďže naša bytovka sa nachádzala v blízkosti závodu Azovstaľ, neustále sme boli pod najintenzívnejšou paľbou a nebolo možné ani vyjsť von a uvariť si jedlo.
Prežívali sme takto 3 týždne, kým sa jednej noci neocitla naša bytovka v plameňoch. Ako sme utekali von, stratili sme už všetku nádej na prežitie. Ľudia utekali kade-tade, medzi výbuchmi a horiacimi budovami, utekali sme aj my.
Jediná cesta na záchranu viedla cez Rusko, kde sme ostať nechceli. Čakala nás dlhá cesta cez Lotyšsko, Litvu a Poľsko až na Slovensko. Prešli dva týždne, kým sme sa dostali na bezpečné miesto, so žiaľom v srdci a slzami v očiach. Na cestu sme minuli všetky naše úspory.
