Ahojte, podporovatelia moji. Od svojej milovanej mamy som sa dopočula, že sa pomaly ale isto blíži čas ukončenia zbierky na moju bezbolestnú chôdzu. Poviem Vám, to bola teda jazda. Nemôžem však tvrdiť, že som si ju užila, že to bolo príjemné obdobie v mojom živote. Bola to jedna húsenková dráha, ktorá bola sprevádzaná slzami, plačom, smútkom. Na všetko, čo som zažila, sa pozerám už ako na minulosť, no bola by som rada, ak by som Vám všetkým mohla vyrozprávať, čím som si „precupkala“ za posledné 3 mesiace, odkedy som bola na operácii. 

Je pochopiteľné, že po operácii je každý ubolený, smutný, my psíky sme aj mierne urazené, pretože za nás rozhodol náš majiteľ (hoci vieme, že nám chcú len to najlepšie, ale však nech trošku majú pocit výčitky :D) dať operovať. Máme teda nárok byť nároční, výberaví v strave, unavení a maximálne neaktívni. Taká som bola aj ja, nebudem predsa vyčnievať z radu. 😀 No niekde som počula, že „každé čudo trvá 3 dni“, a teda cca po týždni som sa uvoľnila, začala byť viac aktívna, tešila som sa, že všetko menej bolí, a že všetko nasvedčuje tomu, že už dlho bolieť nebude. Hoci chlapov je u nás doma dosť, začal ku nám chodiť ešte jeden. Z počutia som sa dozvedela, že sa volá Tomáš Procházka, a že ku nám chodí kvôli mne. Rehabilitácie, cvičenia. Pán doktor svojou profesionalitou a úžasným prístupom očaril moju psiu osobnosť, a niesol do mojich dní nádej a dobrú náladu. PRETOŽE SOM SA ZLEPŠOVALA. Každou rehabilitáciou to bolo lepšie a lepšie, pokroky veľké, jednoducho paráda. 
Aj keď nie sme tak úplne v rozprávke, v mojom živote je priveľa náhod na to, aby som nezačala uvažovať o tom, či ja nie som nejaká zakliata princezná. A tak, ako to teda všetci poznáme, hlavný hrdina príbehu si musí prejsť ťažkými skúškami, aby mohol žiť šťastne až do smrti … prestala som na operovanú labku chodiť, bola som neskutočne ubolená, nechutilo mi jesť, nechcela som sa hýbať, všetka snaha bola v momente preč. Aj moje svalstvo, ktoré sa začínalo na operovanej labke tvoriť. Navštívila som veterinárnu kliniku, kde mi urobili fotky do albumu za 130€ (od hlavy až po päty ) a našťastie zistili, že nedošlo k žiadnemu mechanickému poškodeniu na operovanej labke. Príčinu, prečo som opäť chodiť prestala, si nechám pre seba. Moja mama s pánom doktorom sa však domnievajú, že som musela urobiť zlý pohyb, ktorý vymazal celú niekoľkotýždňovú snahu a my sme sa ocitli opäť na začiatku kamenistej cesty. 
Avšak ja viem, že aj v rozprávkach po búrke vyjde slnko, a tak nastal deň, kedy mi z nohy vybrali stehy, ja som dostala plávaciu vestu, a IŠLA SOM SA KÚPAŤ! No a teda poviem Vám, to bola paráda. Neskutočne som si každé jedno plávanie užívala, z vody som vyliezť veľmi nechcela, noha opäť začala naberať na svalstve. Mama mi nakúpila aj nejaké pekné veci. Plávaciu vestu, bomba postroj značky Nonstop a balančnú podložku, aby sme cvičili doma aj samé, nie len s pánom doktorom. S týmto všetkým, čím som si prešla, a čo som už mala za sebou, sa mi vrátila chuť do života, bola som to opäť ja, tá stará Molly, ktorá robí neplechy, teší sa, behá, miluje svoju mamu a všetkých ľudí, ktorí sa podieľali a aj naďalej podieľajú na jej bezbolestnej chôdzi. A som takou dodnes. Hoci viem, že ma čaká ešte jedna operácia, a že toto všetko si budem musieť preskákať znova, už s mamou vieme, ako na to, sme jednoducho zohraná dvojka. A aj keď som pripravená na to, že to bude opäť bolieť, idem do toho. Pretože už len jedna labka ma delí od úplne bezbolestnej chôdze a spokojného života. 
Kamaráti, ktorí ste moju cestu sledovali, a aj naďalej sledujete, ďakujem Vám, že vďaka Vašim dobrým srdciam sa pre mňa vyzbierali peniažky. Že ste ma podporovali, mysleli na mňa a posielali mi svoju energiu a silu. Všetko som cítila, dostala a ešte raz Vám z celého srdca ďakujem. 
A ďakujem aj tebe, mami, že si ma pred niekoľkými mesiacmi našla a dala mi to najcennejšie, čo zviera môže mať. DOMOV. Spolu všetko zvládneme. 
Vaša Molly ❤