Dnes má Michal z Oravy 29 rokov a počas svojho života mal od poisťovne hradené iba estetické protézy, ktoré nemali žiadnu funkčnosť a nepomáhali mu pri bežných životných úkonoch. Dalo by sa povedať, že táto protéza je určená iba na to, aby mal niečím vyplnený rukáv svetra.
Kvôli tomu, že jeho kompenzačná pomôcka nebola určená na funkčnú pomoc, musel sa Michal naučiť už v skorom detstve vykonávať bežné úkony iba jednou rukou, prípadne si všetko pridržiaval ústami, nohou, alebo kýpťom. Či už to bolo viazanie šnúrok na topánkach, zipsovanie zimnej bundy alebo rysovanie na geometrii v škole. Všetko to a ešte oveľa viac musel Michal robiť inak ako my, ktorí máme obe funkčné ruky.
S pribúdajúcim vekom prichádzali aj čoraz väčšie obavy a začal sa stretávať aj s odmietaním a pochybnosťami zo strany iných ľudí, ktorých v živote začal stretávať. Prvé z takýchto odmietnutí sa stalo pri výbere strednej školy, kedy ho na prijímacom pohovore odmietol riaditeľ strednej umeleckej školy s dôvodom, že by nezvládol praktické predmety, pri ktorých by potreboval obe ruky.
Inou pochybnosťou o sebe bolo aj to, keď si chcel Michal urobiť vodičský preukaz. Musel si vymyslieť svoju metódu, ako si pridržať volant kolenom počas prehadzovania rýchlostí na manuálnej prevodovke. A robí to tak dodnes.
Pre nás, možno, banálne veci zo života, robia Michalovi v živote najväčší problém. Nepohyblivá protéza mu nepomáha pri pohyboch, ktoré vyžadujú funkciu jemnej motoriky. Či už je to krájanie chleba, vešanie bielizne, nosenie nákupu, otváranie fľaše s vodou a veľa ďalších úkonov, ktoré si ľudia s oboma rukami ani neuvedomujeme.
Michal sa už roky snaží nájsť pomoc zo strany štátu. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny žiadal už o niekoľko finančných príspevkov, na ktoré má ako ŤZP občan nárok. Boli to žiadosti o príspevok na auto s automatickou prevodovkou, ktorá by mu uľahčila každodenné cestovanie. Žiadosti o osobnú asistenciu pri snahe sa osamostatniť a rôzne iné. Odpovede úradov však vždy boli – NIE, NEPATRÍ VÁM TO, MALI STE SA S TÝM NAUČIŤ ŽIŤ.
