Pomôžme mamičke Kateryne zabezpečiť pohodlie pre jej syna

Rada by som sa vám na začiatok predstavila a opísala vám môj príbeh. Volám sa Kateryna, mám 27 rokov a pred vypuknutím vojny som pracovala ako manikérka v salóne krásy. Mám zdravotne postihnutého syna – Alexander je veľmi veselý a spoločenský chlapec, s Downovým syndrómom. Ani pri zvukoch vojny nestráca nádej, pretože v jeho srdci je veľa lásky a svetla. 

Na Slovensko, do Bratislavy, sme pricestovali 12. mája z mesta Slovjansk z Ukrajiny – z Doneckej oblasti. Momentálne na našom území prebiehajú nepriateľské akcie a boli sme požiadaní, aby sme opustili svoje domovy. Aby sme dostali na Slovensko, cestovali sme najprv evakuačným vlakom do Mukačeva a tam sme prestúpili na autobus do Košíc, odkiaľ nás následne poslali do Bratislavy. Cesta bola extrémne náročná, ale keď sme vošli na územie Slovenska, konečne som sa cítila kľudnejšie, s vedomím, že sme ja a môj syn v bezpečí. Žiaľ, veľa mojich príbuzných zostalo na Ukrajine, keďže nie každý si môže dovoliť utiecť. Napríklad moja stará mama stále zostáva v Slavjansku, zatiaľ čo niektorí moji príbuzní sa snažili utiecť kamkoľvek do Európy.

Saša študoval pred vojnou na špecializovanej škole pre deti s poruchami reči a mentálnou retardáciou. Chodil do 2. ročníka, ale už dlhšie nemal možnosť absolvovať normálne vyučovanie, keďže koronu vystriedala vojna.  

Dieťa s takouto diagnózou potrebuje pravidelné sedenia s logopédom. Momentálne nám naša učiteľka pomáha aspoň online, ale nie je to adekvátne vyučovanie. Saša neprežíva ľahké obdobie, je pre neho ťažké pochopiť, prečo nemôžeme míňať peniaze na hračky a zábavu. Nemôžem povedať, že by som ho pred vojnou rozmaznávala, ale mali sme pohodový život. Chodili sme na prechádzky, na zmrzlinu a jazdili na elektrických kolobežkách. 

Teraz sa veľmi trápi a nechápe, prečo nemáme dostupné základné pohodlie a mňa úprimne hnevá, že nemôžem poskytnúť svojmu synovi niečo, čo ho poteší.

Momentálne sme ubytovaní prechodne v Bratislave, za čo som veľmi vďačná, ale je to iba dočasné a to, čo príde ďalej nevedno. Nie som si istá ani tým, kedy sa budeme môcť vrátiť domov a či náš domov vôebc bude celý.  

Veľmi ma znepokojuje, že nemôžem ani pokračovať vo svojej práci. Chcela by som sa čím skôr zamestnať a pracovať aspoň s ukrajinskými klientami, avšak nemám financie na to, aby som absolvovala rekvalifikáciu na Slovensku a mohla začať pracovať v salóne. 

Cieľom tejto kampane je vyzbierať financie na nový začiatok – aby som mohla znova začať pracovať a aby sme si vedeli zabezpečiť aspoň skromné bývanie a pravidelnú teplú stravu.