Utiekli sme pred vojnou v marci. Keď sme prišli na Slovensko, najprv nás ubytovali v Žiline a potom previezli do Dolného Kubína. Zamestnala som sa ako upratovačka, aby som mala aspoň nejaký príjem, keďže som na deti sama a spoliehať sa nemám na koho. Otec mojich detí mi nijak nepomáha, ani alimenty neplatí, vôbec nás nepotrebuje…
Dcéra je po operácii srdca a ja sama mám tiež zdravotné problémy. Mám chorú pečeň a neustále užívam Lagosu a Nolpazu na žalúdok, mám zápal pankreasu.
Ubytovanie máme cez štátny program, ale môj plat nestačí na štyri deti. O mäse a chlebe ani nehovorím… Deti rastú, potrebujú oblečenie a obuv, lieky a potraviny. Okrem toho z Ukrajiny sme so sebou priviezli aj našu mačku, nemohli sme ju tam nechať samotnú, veď ona chce tiež žiť… A tá rovnako potrebuje peniaze na krmivo a veterinára. Nezvykla som plakať, ale teraz plačem každý večer…
Deti som odviezla preč od vojny, aby žili. Sú to je jediné, čo mi v živote ostalo, žijem iba pre ne. Veľmi sa trápim, keď vidím, ako Ukrajina trpí, je to strašná bolesť.
