Akútna leukémia prerušila Miškove plány byť úspešným mladým hasičom.
Náš príbeh sa začal písať na Zelený štvrtok 17. 4. 2025, keď sme boli prijatí na Detské oddelenie nemocnice v Poprade. Dovtedy aktívny náš 12-ročný syn Miško, zanietený mladý hasič, bol zrazu veľmi slabý a unavený.
Po niekoľkých hodinách bol nutný prevoz na vyššie pracovisko do DFN v Košiciach. Tam nám po niekoľkých dňoch bola oznámená diagnóza - akútna lymfoblastová leukémia. A vtedy sa celý náš svet na chvíľu zastavil…
Miškov a náš boj s chorobou
Neostávalo nám nič iné iba začať bojovať. Hlavne Miško s chorobou, rodičia so strachom, sestra Mária s bezmocnosťou…Ešteže máme všetci malého Šimona, ktorý nám nedáva priestor na pochmúrne myšlienky.
Stav sa prudko zhoršoval a Miško bojoval o každý nový deň, niekedy iba o hodiny… Nastali vážne ťažkosti s dýchaním, s pečeňou, s krvným obrazom. Hrozila nám umelá pľúcna ventilácia. Pokiaľ by sa toto všetko nezlepšilo, nedalo by sa začať a potom pokračovať s chemoterapiou. Miško je malý dobrovoľný hasič a tí sa len tak ľahko nevzdávajú. Ani on sa nevzdal a zabojoval...
Mohla začať liečba, ktorá nám všetkým dávala nádej, že už bude len lepšie. Po 43 dňoch v nemocnici sa prvýkrát dostal domov. Doma bolo potrebné všetko pripraviť tak, aby to bolo pre Miška bezpečné. Mať samostatnú izbu, samostatné WC a to všetko pod neustálou 100 % hygienickou kontrolou.
Keď sme sa už tešili z trochu lepšieho stavu, nastali komplikácie s hladinou cukru v krvi a k podávaniu veľkého množstva chemoterapie a iných liekov nám pribudlo podávanie inzulínu niekoľkokrát denne. Hasičov len tak niečo nezlomí a nezlomilo to ani Miška. Bral to tak, že to tak musí byť… Že počas liečby bude musieť absolvovať aj (zatiaľ) 45-krát cestu Poprad – Košice a späť Košice – Poprad. Že bude podstupovať veľa rôznych vyšetrení, odberov, veľký počet lumbálnych punkcií a aj odberov kostnej drene. Že dostane (zatiaľ) 65 transfúzií červených krviniek alebo krvných doštičiek, za čo veľmi pekne ĎAKUJEME všetkým známym aj neznámym darcom, ktorých nebolo málo a dávali nám nádej na ďalší deň.
Všetko s Božou pomocou zvládol a my sme sa tešili, že prišli aj svetlé chvíle liečby.
Ani dobrovoľní hasiči na neho nezabudli. Jeho bojovnosť ocenili a on niekoľko dní o ničom inom nerozprával, len o trofejach. To všetko mu na chvíľu pomohlo zabudnúť na to, že je to stále veľmi vážne.
Ale žiadna radosť netrvá večne a po chvíľach radosti prišli chvíle obáv. Ďalšie chemoterapie a oveľa agresívnejšie, prebdené noci pre veľké výkyvy glykémie, inzulín 8× denne. Pribúdajú ťažkosti s chôdzou a ubúdajú kilogramy a svalová hmota. Hoci sa Miško snaží ako vie, stále nemá boj s chorobou vyhratý. Už je zmierený s tým, že aj na Vianoce budeme cestovať do Košíc na podanie chemoterapie.
