Volám sa BRUNO. Narodil som sa 6. 10. 2017 ako úplne zdravý chlapček. S týmto slávnym a krásnym menom som mal vraj v živote dokázať veľa. Prvé mesiace som sa vyvíjal ukážkovo. Môj ocino a moji dvaja starší bratia vravievali, že bude zo mňa riadny chlap a hokejista ako sú oni. Moji bratia Tadeáško a Tobiasko mi ukazovali nové a nové veci, bláznili sa somnou a ja som sa veľmi tešil a výskal od radosti. Dával som sa na štyri, plazil a sedel. Takto pripravený na budúci život so snami a prianiami som sa tešil na všetko čo ma čaká s mojou rodinou. To vtedy som bola JA, skutočný BRUNO, silný a šikovný. Taký by som bol keby…
Prišiel koniec leta 2018.
Vtedy začali pochybnosti. Keď som mal 9 mesiacov prestal som napredovať vo vývoji. Pani doktorka maminku upokojovala, že na chodenie mám ešte čas a uvidíme čo bude o dva mesiace. Za ten čas som čoraz menej kopal nožičkami, čoraz menej som sa plazil až som úplne prestal. Rúčky som už nedokázal zdvihnúť vysoko a ukázať aký veľký vyrastiem. A tak maminka navštívila neurologičku a zistili mi hypotóniu. Musel som začať cvičiť hoci som už mal takmer 12 mesiacov. Jazdili sme s maminkou po cvičeniach po celom Slovensku. Bolo to veľmi náročné pretože doma boli ešte dvaja bratia, ktorí mamu tiež potrebovali. No po 3 mesiacoch kedy sa u mňa nič nezmenilo sme sa vybrali do Bratislavy na EMG vyšetrenie. Dovtedy sme všetci verili, že je to iba hypotónia, ktorú vycvičím a všetko príde hoci neskôr. Na EMG vyšetrení pán doktor vyslovil niečo, kedy sa mame a octcovi zrútil celý svet. Podozrenie na nevyliečiteľné genetické ochorenie s názvom SMA – spinálna svalová atrofia. Nasledovali genetické testy, ktoré diagnózu do týždňa potvrdili pár dní pred Vianocami. Mama a ocino sa dozvedeli najhoršiu správu svojho života.
