Niektoré príbehy sa počúvajú ťažko. A ešte ťažšie je o nich rozprávať. Ten Kvetkin a Jurajov sa začal pred pätnástimi rokmi. Obaja si prešli partnerskými vzťahmi, ktoré sa skončili osamelosťou. „Zoznámili sme sa cez kamarátku, aj keď sme o sebe vedeli,“ s úsmevom hovorí Kvetka. „Juraj bol dvakrát rozvedený a mal troch synov. Ja som z predchádzajúceho vzťahu mala dcéru. Preto som bola opatrná. Vedela som, že deti, to je v prvom rade zodpovednosť. A tak som naše zblíženie zo začiatku brala s odstupom. Ale Juraj bol skvelý, presvedčil ma. Aj s deťmi sme mali pekný, súdržný vzťah. Po pol roku sme sa rozhodli, že budeme bývať spolu.“ Kvetka si na toto obdobie spomína s láskou ako na „najlepšie v jej živote“. Vyvrcholením boli zásnuby – po dvoch rokoch im ich tajne vystrojili deti, Jurajov syn dokonca kúpil obrúčky. Svadbe nič nestálo v ceste.
„Viete, vyrastala som v detskom domove a pocit rodiny som z detstva nepoznala. Mala som len predstavy a tie sa mi zrazu začali napĺňať,“ pokračuje Kvetka a z jej slov cítiť úprimnosť. Obaja mali stabilnú prácu, žili skromne, ale so snami. Prenajali si byt a postupne si podľa možností plnili dávne túžby. Juraj si ako motorkár kúpil motorku – parádnu Apriliu Pegaso. „Chodili sme na nej na výlety po okolí. Jasné, že som sa bála, ale bola som dobrá spolujazdkyňa, nenarúšala som rovnováhu,“ smeje sa Kvetka. Pribudol aj príves, s ktorým plánovali dlhšie výjazdy.
Prvé problémy sa začali po trinástich rokoch. Nešťastie väčšinou nechodí naraz, často príde nebadane a postupne. Kvetka si všimla, že Jurajovi občas z rúk padajú veci. Niekedy nečakane spadol, aj keď sa o nič nepotkol. A občas akoby nemal cit – chytil horúci predmet, ktorý ho nepopálil. Keď sa tieto príznaky opakovali, prišlo prvé podozrenie. „Celý život som pracovala ako opatrovateľka v domove dôchodcov a niečo som o chorobách vedela. Hneď som myslela na to najhoršie – skleróza multiplex. Ale zo skúseností som vedela, že je to zdĺhavá záležitosť s postupom,“ hovorí smutne. „Samozrejme, hneď sme požiadali o vyšetrenie na neurológii.“ Avšak ako to už u nás chodí, na všetko sa čaká a všetko má svoj čas. Zhoršujúca sa situácia vyvrcholila urgentnou hospitalizáciou. A nečakanou diagnózou. Jurajovi zistili nádor na mieche v oblasti krku. Bol už taký veľký, že skôr ako z onkologických dôvodov mu hrozila smrť zadusením. Zasadol tím špecialistov, ale výsledok nebol žiadny – chirurgovia sa operácie báli a zákrok neodporúčali. Nádej na úspech vraj bola nulová.
