Pomohli ste Jurajovi získať pomôcky a šancu na rehabilitáciu

Niektoré príbehy sa počúvajú ťažko. A ešte ťažšie je o nich rozprávať. Ten Kvetkin a Jurajov sa začal pred pätnástimi rokmi. Obaja si prešli partnerskými vzťahmi, ktoré sa skončili osamelosťou. „Zoznámili sme sa cez kamarátku, aj keď sme o sebe vedeli,“ s úsmevom hovorí Kvetka. „Juraj bol dvakrát rozvedený a mal troch synov. Ja som z predchádzajúceho vzťahu mala dcéru. Preto som bola opatrná. Vedela som, že deti, to je v prvom rade zodpovednosť. A tak som naše zblíženie zo začiatku brala s odstupom. Ale Juraj bol skvelý, presvedčil ma. Aj s deťmi sme mali pekný, súdržný vzťah. Po pol roku sme sa rozhodli, že budeme bývať spolu.“ Kvetka si na toto obdobie spomína s láskou ako na „najlepšie v jej živote“. Vyvrcholením boli zásnuby – po dvoch rokoch im ich tajne vystrojili deti, Jurajov syn dokonca kúpil obrúčky. Svadbe nič nestálo v ceste.

„Viete, vyrastala som v detskom domove a pocit rodiny som z detstva nepoznala. Mala som len predstavy a tie sa mi zrazu začali napĺňať,“ pokračuje Kvetka a z jej slov cítiť úprimnosť. Obaja mali stabilnú prácu, žili skromne, ale so snami. Prenajali si byt a postupne si podľa možností plnili dávne túžby. Juraj si ako motorkár kúpil motorku – parádnu Apriliu Pegaso. „Chodili sme na nej na výlety po okolí. Jasné, že som sa bála, ale bola som dobrá spolujazdkyňa, nenarúšala som rovnováhu,“ smeje sa Kvetka. Pribudol aj príves, s ktorým plánovali dlhšie výjazdy.

Prvé problémy sa začali po trinástich rokoch. Nešťastie väčšinou nechodí naraz, často príde nebadane a postupne. Kvetka si všimla, že Jurajovi občas z rúk padajú veci. Niekedy nečakane spadol, aj keď sa o nič nepotkol. A občas akoby nemal cit – chytil horúci predmet, ktorý ho nepopálil. Keď sa tieto príznaky opakovali, prišlo prvé podozrenie. „Celý život som pracovala ako opatrovateľka v domove dôchodcov a niečo som o chorobách vedela. Hneď som myslela na to najhoršie – skleróza multiplex. Ale zo skúseností som vedela, že je to zdĺhavá záležitosť s postupom,“ hovorí smutne. „Samozrejme, hneď sme požiadali o vyšetrenie na neurológii.“ Avšak ako to už u nás chodí, na všetko sa čaká a všetko má svoj čas. Zhoršujúca sa situácia vyvrcholila urgentnou hospitalizáciou. A nečakanou diagnózou. Jurajovi zistili nádor na mieche v oblasti krku. Bol už taký veľký, že skôr ako z onkologických dôvodov mu hrozila smrť zadusením. Zasadol tím špecialistov, ale výsledok nebol žiadny – chirurgovia sa operácie báli a zákrok neodporúčali. Nádej na úspech vraj bola nulová.

Kvetka a Juraj držia navždy spolu

Jurajovi nasadili jedenkrát mesačne kortikoidy, aby aspoň ako tak žil. „Bolo to čakanie na smrť,“ hovorí so slzami Kvetka. Juraj postupne prestával ovládať svoje telo, chodil minimálne a menil sa na pasívneho ležiaceho pacienta. Mal iba päťdesiatštyri rokov. Potom sa objavili dvaja chirurgovia, ktorí povedali, že to predsa len skúsia. Že je tu nádej, aj keď šance sú jedna k jednej. Juraja upozornili na riziko a on súhlasil. Veď nemal čo stratiť. Bolo sa však treba ponáhľať – operácia sa dala uskutočniť len dovtedy, kým bol ako tak mobilný. Nastali prípravy na zákrok, ktorý sa nakoniec o nejaký čas posunul. Príčinou bola udalosť, o ktorej Kvetka nedokáže rozprávať bez sĺz. „Moja dcéra sa rozhodla, že sa ešte predtým vydá. Chcela, aby bol Juraj na svadbe, aby ju ako otec odviedol k oltáru a aby si spolu „zatancovali“. Chápete, aký mala k nemu vzťah, aj keď nebol jej biologickým otcom?“ Juraj počas tanca len stál a potom ako prípitok vypil cez slamku jedno pivo. Ale bol tam.

Osemhodinová operácia dopadla podľa chirurgov „dobre“. Nádor bol vonku, ale Juraj kompletne ochrnul a objavili sa problémy s dýchaním. Výsledkom bol ležiaci pacient s tracheostómiou (stav, pri ktorom priedušnica umelo vyúsťuje na povrchu tela), ktorá prerástla do napojenia na umelú pľúcnu ventiláciu. Po dvoch mesiacoch to Kvetka nevydržala a na reverz zobrala Juraja domov. Impulzom bol moment, keď ho prišla navštíviť a uvidela, že ventilácia je odpojená a Juraj dýcha sám. S pokročilými dekubitmi ho uložila do polohovateľnej postele a, ako hovorí, „začal sa iný život“. Dvadsaťštyrihodinové šichty s prerušovaným spánkom, so sledovaním, či Juraj dýcha, s odsávaním hlienov, ošetrovaním preležanín, hygienou… A, samozrejme, s dobre známou podporou štátnych inštitúcií.

„Mala som skúsenosti z domova dôchodcov, ale toto je predsa len iná situácia. Jurajov stav sa mierne zlepšoval a ja som chcela urobiť maximum. Kým som mala z čoho, platila som rehabilitačnú sestru, ktorá mi ukázala, ako máme cvičiť, ktoré pomôcky sú vhodné, na čo sa sústrediť. Keď sa mi financie minuli, už som len opakovala, čo som od nej odkukala. Ale pomáha to,“ povie Kvetka s nádejou. „Dnes už Juraj dýcha sám, diera v krku je zahojená a dokáže mierne pohnúť rukou. A aj sa normálne porozprávame,“ smeje sa a opisuje, ako občas spomínajú na spoločné zážitky. Na staré zlaté časy.

Bolo by zbytočné rozoberať podporu a súčinnosť zo strany štátnych inštitúcií. Nekonečný boj a čakanie na schválenia a posudky, odvolávanie sa proti nepochopiteľným rozhodnutiam a nejednoznačným zdôvodneniam. O tom sa už popísalo veľa a platia predsa „jasné pravidlá“. Preto len stručne – Juraj poberá invalidný dôchodok a Kvetka opatrovateľský príspevok. „Keď z toho odrátame nájom a splácanie pôžičky z čias, keď ešte bolo všetko OK, tak to dáme a skromne vyžijeme,“ hovorí Kvetka. „Ale schválili nám závesné zariadenie, pomocou ktorého dostanem Juraja z postele do kúpeľne. Stojí okolo štrnásťtisíc eur a preplatia nám osemdesiat percent. Tie isté percentá nám odklepli aj na sedemtisícový schodolez, ktorým by som Juraja mohla zobrať von. A mal by ísť aj na rehabilitáciu do Kováčovej, ale iba sám. Mne ako sprievodu nedajú nič. Veľmi by to potreboval a ak nenastúpi do decembra, pobyt prepadne. Ale ja na to naozaj nemám a on sám ísť nemôže. Toto sú teraz naše priority.“ Zariadenie, ktoré Jurajovi umožní sa prvýkrát po siedmich mesiacoch osprchovať, vozík, na ktorom prvýkrát po siedmich mesiacoch vyjde na vzduch, a rehabilitácia, po ktorej možno pohne rukami a nohami. „Viete, ja som z detského domova nemala prehnané predstavy o živote. Ale nejaké sny som mala. Už som sa ich však vzdala. Motorka je dávno predaná a príves chátra u známych. Chcela by som len jedno: aby som s čistým a pekne oblečeným Jurajom mohla len tak vyjsť von a posedieť si na námestí pri káve.“

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Kvetky a Juraja osloví. Aj váš príspevok sa použije na dofinancovanie pomôcok pre znesiteľnejší život pre Juraja – závesné zariadenie, schodolez a pobyt v Kováčovej. Ďakujeme!