Utiekla pred vojnou, má autizmus. Yelyzaveta podľa štátu nemá nárok na pomoc.

Volám sa Hanna (39) a som matkou Yelyzavety (10). Na Slovensku žijeme od roku 2022. Utiekli sme sem pred vojnou v našej rodnej krajine. 

Dcéra je ťažko zdravotne postihnutá, trpí detským autizmom, má stredne ťažké mentálne postihnutie, poruchu reči a inkontinenciu.

Hoci máme na Slovensku obe udelený trvalý (dlhodobý) pobyt, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach odmietol dcére uznať čo i len právny nárok na preukaz ŤZP-S a kompenzácie, napríklad nárok na osobného asistenta, ktorého dcéra nevyhnutne potrebuje, aby som ja mohla plnohodnotne pracovať.

Napriek ťažkému zdravotnému postihnutiu, každodennej starostlivosti a dohľadu, ktorý si dcéra vyžaduje, nemá podľa úradov nárok na nič.  De facto je postihnutá, no de iure nie. Zákon o kompenzáciách ani žiadne iné nariadenie na podobné prípady nemyslí.

Bez preukazu, ktorý by v slovenskom jazyku jasne a zreteľne poukazoval na to, že je ťažko zdravotne postihnutá, nevie toto svoje postihnutie preukázať a veľakrát dochádza k situáciám, kedy je, naopak, vnímaná ako plne zdravá.

Napríklad v autobuse, hoci má ako dieťa nárok na polovičný lístok, jej sprievodca, bez preukazu, musí hradiť plné cestovné. Situácií, ktoré prináša každodenný život so zdravotne ťažko postihnutou osobou, na ktoré by sa dalo poukázať, je mnoho.

Spolu s dcérkou sme na Slovensko prišli tesne po tom, čo reálne hrozilo obkľúčenie hlavného mesta Ukrajiny, Kyjeva, kde sme dovtedy spolu žili. Z dôvodu bezpečnosti a dcérinej diagnózy, ktorú má potvrdenú od troch rokov, bolo nemožné, aby sme zostali v Kyjeve. Bolo nemožné ju v noci, počas dronových a raketových útokov budiť, spúšťať sa spolu s ňou do krytu či na stanicu metra a tak sme zvolili odchod.

Ani ten nebol jednoduchý. Preplneným vlakom za zvukov sirén nás spolu s dcérou odprevádzali vojaci so slovami: veľa šťastia. Keď sme prišli na hranicu, nasledoval ďalší šok, bol preplnená ľudí, vrátane detí, ktoré nechceli nič, len byť v teple spolu so svojimi blízkymi.

Prvé dni, týždne a mesiace na Slovensku boli pre dcéru veľmi náročné, keďže všetko bolo pre ňu nové, pričom autisti si len veľmi ťažko zvykajú na nové prostredie, ľudí. 

Dcéra dovtedy nikdy predtým nebola v zahraničí. Žiaľ, okrem dôsledkov vojny a faktu, že sme na Slovensko prišli s jedným kufrom a bez dokumentov, museli sme sa obe popasovať aj s regresom dcérinho ochorenia. 

Boli to dni a noci plné plaču, odmietania všetkého nového, samoagresie, ktorá je pre deti s autizmom príznačná.

Dcéra si po tom, čo sme prišli na Slovensko na mape na tablete pozerala miesta, ktoré predtým dennodenne navštevovala v Kyjeve a príležitostne to robí dodnes. 

Na Slovensko a na nových ľudí v jej okolí si po čase zvykla. Veľká vďaka patrí ľuďom, ktorí nám v neľahkom období podali pomocnú ruku. Aktuálne dcérka už tretí rok navštevuje základnú školu pre deti s autizmom v Prešove a od príchodu na Slovensko absolvovala aj viacero vyšetrení u lekárov, ktoré potvrdili diagnózy z Ukrajiny – detský autizmus, stredne ťažké mentálne postihnutie, poruchu vývinu reči a inkontinenciu 3 stupňa. 

Keďže máme na Slovensku udelený pobyt, nepoberáme ani žiadne dávky súvisiace s tým, že sme sem prišli ako utečenkyne či humanitárnu pomoc pre invalidov od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, na ktorú majú nárok len odídenci resp. ľudia s prechodným pobytom. Tá bola dcére odňatá po tom, čo jej bol udelený trvalý pobyt. Jedinou dávkou, ktorú poberáme, je rodinný prídavok vo výške 60 eur.

Dcérku vychovávam bez prítomnosti biologického otca približne od obdobia, kedy jej bola potvrdená jej diagnóza. 

Biologický otec výchovu dcérky nijako neprispieval, bol dlžníkom na výživnom a neskôr, žiaľ, zomrel s čím zanikol aj nárok dcérky na (dlžné) výživné.

Na dávku sirotské jej v rodnej krajine nárok nevznikol. 

Veľmi rada by som dcérke dopriala čo najlepšiu možnú doplnkovú liečbu, ktorá je pri ochorení ako je autizmus, veľmi dôležitá. Pobyt v kúpeľoch, v hyperbarickej komore, rôzne terapie a na budúci rok v lete by som s ňou chcela absolvovať delfínoterapiu, buď v Constante alebo, podľa bezpečnostnej situácie, v Truskavci na západe Ukrajiny. Sú to práve zvieratká, ktoré jej dodávajú najväčšiu energiu.

Taktiež by som poskytnuté finančné prostriedky využila na školné a služby DSS, keďže dcéra navštevuje súkromnú školu a DSS.

V neposlednom rade by som tieto prostriedky využila na služby opatrovateľky, keďže sama chcem čo najviac pracovať a nie vždy je to možné, keďže dcérka je často doma (prázdniny, víkendy, choroba, nastavenie liečby, zlý psychický stav). 

Žiaľ, na Slovensku nemá dcéra tým, že sme z Ukrajiny, ani jedného priameho príbuzného, ktorý by s ňou v čase, kedy potrebujem pracovať, mohol zostať. 

Zatiaľ čo doma v Kyjeve sme mali takmer všetko na jednej ulici, na Slovensku tomu tak nie je a dcéra musí dochádzať do školy a DSS z Košíc do Prešova, pretože v Košiciach je nedostačujúca kapacita v školách pre deti s autizmom.

Vznikol taktiež problém s dopravou dcéry do školy, keďže len veľmi ťažko zvláda presun autobusom či vlakom, vyzbierané financie od vás, milí darcovia, by som využila aj na kurz autoškoly.

• výdavky na školné
• výdavky na domov sociálnych služieb
• výdavky na cestovné 
• výdavky spojené s úhradou liečby v hyperbarickej komore
• kúpeľný pobyt v Detskej liečebni Valentína v Bardejovských kúpeľoch (mimo toho, čo uhradí poisťovňa)
• terapie v centre, ktoré sa venuje liečbe deťom s autizmom
• služby opatrovateľky
• vodičský preukaz pre mňa, matku Yelyzavety 

Za akýkoľvek, čo i len malý príspevok pre mňa a Yelyzavetu vám veľmi pekne ďakujem!