Ešte pred vypuknutím vojny som k sebe na Slovensko zobrala svoju 20-ročnú sestru Katju a pomohla som jej nájsť aspoň príležitostnú prácu. Spoločne sme bývali v penzióne. Keď vypukla vojna, moji dvaja bratia museli narukovať. Starší 24-ročný brat bráni mesto Mykolaiv, kde prebiehajú ťažké boje a veľmi sa o neho bojím. S mladším 18-ročným bratom sme pred pár týždňami stratili spojenie.
Detský domov vo Ľvove, v ktorom žil môj najmladší 14-ročný brat, Nazar, sa po puknutí vojny podarilo presťahovať do mesta Prešov. Naše stretnutie bolo veľmi dojímavé, pretože Nazar veľmi chcel, aby som si ho zobrala k sebe. Ale v tom čase som to nemohla urobiť, pretože musel rozhodnúť súd a ja som musela vytvoriť podmienky, aby mi ho súd zveril. Bola som zúfalá, pretože som nevedela ako to všetko zvládnem. Ale pomohli mi dobrí ľudia. Vďaka nim som získala nové bývanie, pomohli mi so zariadením bytu a všetkého potrebného pre mňa, moju sestru a aj brata, ktorého sme tak veľmi čakali.
Od vypuknutia vojny som pracovala ako dobrovoľníčka v Univerzitnom pastoračnom centre Jána Vojtaššáka v Ružomberku, kde som pomáhala s tlmočním či pri triedení zbierok, ktoré tam pre ukrajinské rodiny organizovali. Tiež som pomáhala na úradoch pri vybavovaní rôznych dokladov pre mojich krajanov, ktorí utiekli pred vojnou.
8. apríl 2022 bol jedným z najšťastnejších dní v mojom živote, pretože súd rozhodol, že si Nazara môžem zobrať k sebe. O pár dní sme už boli spolu v novom domove. Naši priatelia nám pomohli vybaviť pre Nazara školu, všetky školské pomôcky, oblečenie, pomohli mi zapísať ho do futbalového krúžku, lebo futbal veľmi miluje. Nazarovi darovali bicykel, aby mohol chodiť na tréning. Pomáhajú nám s potravinami, pretože ešte stále študujem, musím platiť byt, zabezpečiť všetko potrebné a hoci cez víkendy pracujem, nie je to pre nás ľahké.
Keďže ani ja, ani Nazar nemáme slovenské občianstvo, nemám nárok na žiaden z príspevkov, na ktoré majú nárok občania Slovenskej republiky pri zverení dieťaťa do starostlivosti.
