Môj život bol od detstva plný ťažkých skúšok – narodila som sa ako dvojička v 7. mesiaci. Ja som bola zdravá, avšak moja sestra mala detskú mozgovú obrnu, epilepsiu a ďalšie diagnózy. Naša mama to psychicky nezvládla a keď som mala len 4 roky, vzala si život. Vyrastala som u krstných rodičov, sestra musela byť umiestnená do ústavu. Napriek všetkému som sa vyučila za kaderníčku a snažila sa postaviť na vlastné nohy.
Ako 19-ročná som otehotnela, no v 8. mesiaci som prišla o syna pre pochybenie lekára (neliečená preeklampsia). Prešla som ťažkým pôrodom bez plaču dieťaťa a následne rokmi úzkostí, depresií a strachu z ľudí. Potrebovala som psychiatrickú liečbu a dlhý čas som sa nevedela zaradiť späť do života.
V roku 2019 som otehotnela znova. Celé tehotenstvo bol strach, ale narodil sa mi zdravý syn, ktorý je dnes mojím najväčším dôvodom nevzdať sa.
Počas obdobia covidu mi zomrela moja milovaná sestra, ktorú som dovtedy navštevovala vždy, keď mi to čas a situácia dovolili. Napriek jej diagnózam sme mali krásny vzťah a ja som tak stratila ďalšieho blízkeho človeka.
Dnes vychovávam sama svojho syna, ktorý je v predškolskom veku. Otec dieťaťa má vlastný život, takže všetko ostáva na mne. Bývame v podnájme v malom domčeku za energie a opravy na vlastné náklady. Dostala som možnosť kúpiť ho, avšak nemám nárok na úver, preto ho postupne splácam. Krstný otec už nežije a krstná mama má vážne zdravotné problémy, takže nemám nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť.
Napriek psychickým problémom som pracovala, no kvôli dlhodobej PN spôsobenej mojím zdravotným stavom a následným organizačným zmenám u zamestnávateľa som o prácu prišla. Úzkosti a depresie sa mi vrátili a momentálne je pre mňa veľmi náročné nájsť nové zamestnanie. Finančný tlak je obrovský.
Prečo vznikla táto výzva?
Chcem udržať domov pre svojho syna – jediné stabilné miesto, ktoré máme. A hlavne chcem , aby syn nemusel zažívať rovnaký život ako ja.
