Som Laky a som darčekom môjho pánka Peťa k jeho 11-tym narodeninám. Nie, nie nikto ma nekupoval, ale som najdúch v osade a keď ma Peťkova mamka, priniesla domov, škrkavky mi dobreže nevychádzali aj z očí. Ale veterinár ma dal do poriadku a odvtedy som nemal žiadne problémy. A začala moja misia.
Bol som Peťov parťák a kamarát. Dával som mu nielen radosť a lásku, ale učil som ho disciplíne a zodpovednosti. Veď to poznáte. Včasné ranné stávanie, pravidelné venčenie. Dnes je Peťo športovec a nemá problém s dvojfázovými tréningami. Keby som poznal povel: „Zabúchaj si labkami do hrudi“, tak si pobúcham. Sprevádzam Peťa od puberty až doteraz, do jeho dospievania. Niekedy ma hneval, ale to asi aj ja jeho. No keď mal čas vyhradený pre mňa, dával mi toľko lásky a ja som to cítil. Nie len od neho, ale aj od mamky. Cítil som to vždy, no najviac keď prišiel ten bod zlomu s mojou chorobou. To ako ma videli trápiť sa, všetky tie slzy a bezmocnosť, to bola ich láska.
Pri návšteve prvého veterinára som dostal antibiotiká.
Zdurili sa mi lymfatické uzliny na krku. No ani po 10 dňoch užívania, nemizli. Keď sme prišli na kontrolu, verdikt znel, že antibiotiká treba vysadiť a že teda ide o rakovinu. A keď bude zle, majú so mnou prísť a uspia ma. Mamka prikývla, Peťo ju hladkal a ona zasa mňa. Pozeral som na nich a prosil mojími psími očami. Nie, nie ja ešte nechcem odísť.
A tak rovno od tohto veterinára sme išli do ďalšej veterinárnej kliniky, kde mi už urobili odbery krvi, základné vyšetrenia a oznámili, že na 90% ide o rakovinu lymfatických uzlín a odporučili veterinárnu onkológiu buď tu v Bratislave, alebo v Brne. Môj stav sa zhoršoval, uzliny som už mal po celom tele vo veľkosti orechov. Vidiac ako moji dvaja pánkovia plačú, ja som ale stále dúfal. Rozhodli sa pre Brno. A toto rozhodnutie bolo kľúčové, hoci viem, ako teraz stoja s peniažkami. Prišli sme si po verdikt po ďalších vyšetreniach a určovaní diagnózy, že o aký druh rakoviny ide. Oznámili nám, že je to rakovina typu B. A že je možnosť liečby. Ak by som nepodstúpil liečbu, museli by ma už len uspať. No až teraz prišlo to definítvne rozhodnutie, že či budem ešte žiť a či nie. Videl som zúfalosť Peťa s mamkou, bez peňazí na liečbu mi nevedeli pomôcť. No vďaka pani MVDr. Jitke Pfeifrovej z veterinárnej kliniky ANIMED v Brne, ktorá mamke povedala a zároveň pripomenula, že existuje táto úžasná platforma DONIO, kde si navzájom darcovia pomáhajú, rozhodli sa, že idú za mňa ešte zabojovať.
Po prvej chemoterapii sa môj stav začal výrazne zlepšovať.
Uzliny mizli a ja som už nespal celý deň. Začal som znovu vrtieť chvostíkom, znovu prejavovať radosť z každého pohladenia mojich pánkov a opätovať im ich lásku a starostlivosť. Čaká ma ešte niekoľko chemoterapií, branie kortikoíd. Verím, že na Vianoce už budem vo forme a verím, že nie len tieto, ale aj tie ďalšie.
No bez vašej pomoci to nezvládneme. Preto sa chcem všetkým vám, milovníkov chlpáčov, ale aj iných zvieratiek, vopred poďakovať za každé euríčko, za každé jedno zdieľanie, aby som tu na tomto svete s vami ešte pobudol.
Ďakujeme ❤
