Volám sa Martina, som matka troch detí Sofinky (12 rokov), Adamka (10 rokov) a Jurka (7 rokov). Ešte donedávna sme boli šťastná rodinka, ktorá si uvedomovala svoje šťastie, ktoré našla v rodine.
S manželom sme sa stretli neobvyklým spôsobom a spojila nás láska, tak silná z ktorej nebolo úniku. Milovali sme sa 21 rokov a hoci sme mali veľa prekážok a skúšok v živote, vedeli sme, že spolu zvládneme čokoľvek. Manžel miloval mňa a deti, čo nám vedel všetkým nie len povedať ale aj dotykmi dokázať. Bol tým najlepším manželom. S láskou ma viedol a učil, láskavým pohľadom sa usmieval, keď som čosi nevedela, keď mi niečo nešlo. Bol ten čo potreboval stereotypy, všetko mať úhľadné a na poriadku, ja som živel bez pravidiel. Postupne ma všetko učil, teraz mi to dáva zmysel.
23.novembra 2023 sa nám zmenil život. Volala som pohotovosť, myslela som, že sa mu po covide zhoršil stav, nevládal dýchať. V piatok, na druhý deň, som sa dozvedela krutú realitu.
On nevedel a ja som nechcela vedieť. Verila som, verila som, že aj toto je jedna z tých skúšok, ktorú spoločne zvládneme. Verila som, že to dáme – hľadala som riešenia a už cez víkend som mala možnosti liečby – kontakty na doktorov a alternatívu – a hlavne zástup anjelov v ľudských telách, ktorí mi pomáhali a stáli pri mne. Cítila som silu a nádej. Dávali mi silu, boli mi oporou a vďaka ním som vedela, že na to nie som sama…
Doprial mi ďalších 9 dní, aby som sa spamätala z najhoršieho sna, vstúpila do pokory a prehĺbila lásku k nemu a Bohu. Cítila som veľkú pokoru a vďačnosť za každú minútu, deň. Boli to silné momenty, úsmevy, slzy, rozhovory… veľa sme poliečili, veľa sme urovnali, veľa otázok a odpovedí prichádzalo viedlo nás to k pochopeniam, ktoré boli veľké a tak dôležité… a totálna prítomnosť… uzavreli sme minulosť hrubou čiarou, čo by bolo keby… a do budúcnosti sme nevideli… naša pozornosť bola v prítomných momentoch… za ktoré sme boli nesmierne vďační…
Jeho stav bol kolísavý, boli dni, kedy som po odchode z nemocnice od zúfalstva v aute kričala, aby som doma bola mamou, ktorá dá deťom odpovede a bezpečie, nádej… boli dni kedy sme cítili malé svetielka nádeje a verili, že to dáme… keď mal strach, obavy, cítil neistotu… bola som pre neho… s láskou odpovedala, s láskou na neho hľadela, držala za ruku, a prihovárala sa a doma som zodpovedala zvedavé otázky detí, ktoré náhle nevedeli, čo sa deje…
V nedeľu vyzeral veľmi dobre, cítili sme nádej, veľa sme sa rozprávali, objímali, čakali sme na výsledky, ktoré mali byť svetielkom nádeje. Večer sme spolu ešte volali a smiali sa, pred spaním si písali a vyznávali lásku.
4. 12. 2023 ráno o druhej som sa zrazu zobudila a pozerala mobil, žiadna správa ani zmeškaný hovor len zlý pocit a zimomriavky.
Vstala som o piatej a keď som bola oblečená prišla mi správa, že ma chce vidieť a je opäť na JISke. Nedovolila som si zrútenie, vedela som, že teraz ma potrebuje, že to zvládneme. Po celý ten čas som bola pri ňom, držala ho za ruku, tíšila a prihovárala sa mu, viedla ho, aby si odpustil, prijal… a keď som mu šepla, že ho milujem a zvládneme to tu odišiel do svetla a objal ho Boh… všetko bolo v súlade a v láske…
Nenechal ma samú, mám úžasné tri deti, Sofinka, Adamko a Jurko… v každom z nich je kus neho a každú minútu mi ho pripomínajú.
Po smrti mu diagnostikovali veľmi ťažký zdravotný stav, agresívny s nejasnou a veľmi obtiažnou liečbou. On o tom netušiac s nami plne žil, cvičil, staral sa o nás s láskou a podporoval nás, doprial nám všetko, čo bolo v jeho silách… až do osudného 23.novembra.
