Dodo a Janka

Vlastne môžu ďakovať covidu. Lebo sa stretli v rade na antigénové testovanie. Stáli za sebou. On s mamou a ona sama. Poznali sa zo sídliska, ale v čakaní na antigén si vymenili telefóny a prišlo k prvej kávičke. Dnes sú už čerstvo traja, no radosť je trochu oklieštená, teda, trošku dosť…

Posledné Vianoce boli krásne. Dodo dostal pod stromček dve čiarky na tehotenskom teste. Radosť nemala konca kraja, o to viac, že koncom novembra mu nečakane zomrela milovaná mama. „Býval som s rodičmi, varil som guláš a v kúpeľni som našiel mamu…,“ potichu opisuje hororový zážitok. Rozsiahly infarkt, mamina bola bez šance. A Dodo, namiesto nakladania gulášu do tanierov videl ako mu vynášajú z bytu mamu, ktorá ešte včera bola v poriadku. „Šialené, dodnes to mám všetko pred očami.“

Hovorí sa, že jeden odíde, druhý príde. Preto, v princípe, neplánované tehotenstvo rozžiarilo celý byt. „Mali sme sa na čo tešiť,“ svorne povie Janka aj Dodo. Sedíme na kávičke, v kočíku sladko spinká ich najväčší poklad, Nicolasko. Na svet prišiel už po termíne. „5. júna sa narodil cisárskym, 3100 gramov a 50 cm, všetko bolo v poriadku. Janka aj malý.“ Trvalo to však len šialených desať dní…

„Boli sme doma, Janke sa zdalo, že niečo na mňa lezie, ležal som v obývačke na gauči, malý spal a Janka išla po teplomer do spálne, presvedčená, že mám asi teplotu.“ Lenže či má alebo nemá horúčku sa už nedozvedeli. „Pamätám si, že som si na chodbe kýchla,“ s plačom spomína Janka na prekliaty 25. jún. Prišla do obývačky, žmolila si oko, sadla si. „Pýtam sa jej, čo jej láska, bolí ťa oko? A v tom vidím, že jej ovisol kútik úst do jednej strany, menila sa mi pred očami rýchlosťou blesku.“

V sekunde zavolal záchranku, do hodiny a pol bola Janka už po operácii. Lekári mu povedali, že urobil tú najlepšiu vec v živote. Lebo nečakal, neskúmal, čo sa s jeho ženou deje. „Údajne sa to po cisárskom môže stať. Tým nešťastným kýchnutím sa Janke uvoľnila krvná zrazenina, lekár mi následne povedal, že ide doslova o minúty. Majú 4,5 hodiny na to, aby skúsili uvoľnenú zrazeninu odstrániť, ak nie, praskne a následky sú fatálne.“ Akonáhle Janku zobrala záchranka, Dodo sa pozrel na malého, len 10-dňového synčeka… Zavolal sestre, ktorá promptne prišla k malému a on letel do špitála. Prišiel, keď už Janku prevážali z operačky na ÁRO, padol na kolená a plakal. „Hrozne som sa bál.“ Po polnoci prišiel domov, išiel vyvenčiť psov a snažil sa ukľudniť si aj svoju hlavu. Uvedomoval si do bodky, že dnes sa život rapídne zmenil. Na druhý deň mu v nemocnici povedali, nech sa pripraví na najhoršie, pravá strana tela je „chytená“, Janka nekomunikuje. Lenže. „Otvoril som dvere a keď ma zbadala, usmiala sa, spoznala ma a rozprávala. Ona bola mĺkva, pretože bola nešťastná, deprimovaná, psychicky na dne. Potrebovala vidieť niekoho blízkeho. Okamžite som jej ukazoval fotky Nicolasa, ktoré do Janky akoby nanovo vlievali život. Chuť do života. Vedel som, že náš čaká dlhý boj, ale bol som v tej chvíli najšťastnejší človek na svete.“

Dodo robil kuriéra, v deň, keď Janka dostala cievnu príhodu, muselo ísť všetko bokom. „To som mal nastúpiť na slušné miesto do Istrochemu, namiesto toho som sa stal ženou v domácnosti,“ s úsmevom hovorí a spomína, ako sa pozeral na ich novorodeniatko a na vtipno mu dohováral: „Drahý môj, musíme to zvládnuť my dvaja, kým sa mama uzdraví.“ Bál sa ho spočiatku aj chytiť, ale „terapia šokom zabrala. Kúpanie, prebaľovanie, kŕmenie, kočíkovanie, každý deň za Jankou do nemocnice, do toho ešte otec.“ Apropó otec. Ten s nimi žije v spoločnej domácnosti. Ležiaci, odkázaný na starostlivosť svojho syna. Dodo otca umýva, keď treba polohuje, varí. Má cukrovku, osteopopózu a koncom jari v nemocnici spadol – zlomenina krčka stehennej kosti. „Odvtedy už len leží a chradne mi pred očami, zje málo a… proste, nie je v dobrom stave.“