Nestojí o ľútosť a lamentovanie. Ľubica je jedna extrémne racionálna žena, ktorá sa pre druhých dokáže doslova rozkrájať, osud to zariadil tak, že s partnerom Marošom žili tri roky v chatke bez vody, elektriny, normálneho záchoda. „Nezabudni ale napísať, že máme aj chlpáčov,“ vtipne podotkne žena, ktorá od sedemnástich vedela, že deti nebude môcť nikdy porodiť.
Áno, s láskou sa starala o ťažko chorého partnera (rakovina pankreasa), s láskou sa starala o štyroch psíkov z útulku. Nemala dlho stabilnú prácu, ale brigádovala na sto percent. Upratovala byty, aby bolo čo do úst. A roky žobronila úrady o byt. Špeciálne, keď je jej Maroš ťažký onkologický pacient. Ten jej chradol pred očami, ona ho povzbudzovala, zháňala lekárov, na každé vyšetrenie ho doprevádzala, keď nevládal, dala si ho na chrbát a vyniesla hore do chatky. V noci mu kúrila, dýchala na rozmočené drevo, nech uschne, veď Maroš potrebuje teplo… Bála sa oňho. „Trinásť rokov sme spolu, nie je to romantický vzťah, lebo ani jeden taký nie sme, ale máme sa radi, sme prepojení a hádam si ma jedného dňa konečne aj zoberie, hovorím mu, nemôžem umrieť ako stará dievka, to by ako vyzeralo, navyše, keď mám teba?“, s humorom jej vlastným opisovala v zime ich vzťah.
Ľady sa pohli aj zverejnením ich príbehu. Dostali sa k prenájmu dvojizbového bytu, z vyzbieraných peňazí sa v kľude zaplatil depozit aj nájom, bolo aj na vitamíny pre Maroša, na chvíľu strach o peniaze ustúpil. Ľubka na pár dní presunula Maroša k známemu, aby mohla všetko z chatky presťahovať do bytu, aj s ich 4 psíkmi, pretože majiteľka bytu proti zvieratkám nič nemala, naopak. Pre chorého Dunča jej tam pripravila aj „postieľku“.
Tak veľmi sa Ľubka tešila na prozaické veci – teplo, svetlo, sprcha! „Ale tam je vaňa, chápeš, že ja a kúpeľ? Asi budem od radosti vo vani aj spať, musíš sa prísť pozrieť, máme náááádherné bývanie a ešte aj na dobu neurčitú. Akoby som vyhrala v Lote,“ hovorila vo februári. Sľúbili sme si kávu – ako paničky, pekne v kaviarni. Lenže. Raz nemohla ona, potom zas ja, v telefóne sme si sľubovali, že nabudúce.
Ľubka dostala aj pracovnú zmluvu v Lige proti rakovine, upratovala tam najskôr brigádnicky, od nového roka ako zamestnankyňa. Milovala to tam. Úžasné kolegyne, ktorým, keď sa dalo pomáhala, vytvárala veselú atmosféru, pretože jej motto je jednoduché, načo si kaziť deň zlou náladou, život je príliš krátky. V Lige mali plno robotu s prípravou Dňa narcisov, Ľubka mi to dala na rovinu. Kávičku dajme po Dni narcisov. Bude kľudnejšie.
Apropó vojna na Ukrajine. Tá nám tú kávu skomplikovala tiež. Ľubica je z východu, študovala na ukrajinskom gymnáziu, po vypuknutí vojny sa jej telefón nezastavil. Každý boží deň mala zoznam utečencov, ktorých trebalo nasmerovať. Zháňala im lekárov, doprevádzala ich na onkológiu, napokon aj Sašku z májového aprílového príbehu „zohnala“ Ľubka. Vtedy som sa s ňou aj stretla a spýtala sa, čo sa deje. Hoci sa snažila rozdávať úsmevy a srandu, videla som, že tak bezprostredné to nie je. Vyšla s farbou von. „Niečo mám na hrubom čreve, ale neboj, buď sa to vstrebe alebo prinajhoršom vyrežú. Nerieš to.“
Tri nádory. Zhubné. Aktuálne neoperovateľné. Nasadila sa chemoterapia, aby sa zmenšili a mohlo sa rezať. Ľubkin hlas v telefóne chradol. Ešte stále sa pokúšala o optimizmus, ale bol čoraz viac boľavejší… Odkladala naše stretnutie, vraj po štvrtej chemo bude veľké CT a ak liečba zaberá, chemo stopnú a hurá na operáciu. Dá mi vedieť v piatok. Určite. Nedala. Ani cez víkend. V pondelok nezdvihla telefón. A potom poslala správu. Že nevládze. Že sa objavila metastáza na pečeni. Že si zobrala čas na premyslenie. Či ísť nanovo do liečby. Agresívnejšej. Znova od začiatku – 8 chemoterapií. Pritom po tej „slabšej“ nevládala žiť. Na otázku, či je v hre, že sa na to všetko vykašle, odpovedala tichom.
Aby sme to skrátili a nedramatizovali, Ľubka melodrámy nepotrebuje. Život sa jej zosypal ako domček z karát. Radosť a šťastie v novom byte nenašla. Partner, ktorý je momentálne v relatívne dobrom „funkčnom“ stave, jej dal zbohom. Ľubka s ním riešila invalidný dôchodok, schválili mu ho a dostal aj spätné vyplatenie. A narástli mu krídla. On byt platiť nebude. Dobre… Starostlivosť o Ľubku? Podal jej lavór, keď nemohúco ležala na gauči s dovetkom, že on to takéto nemal a toto on nedáva…
Tichá domácnosť, tiché Ľubkine slzy a traja milovaní psíkovia, na ktorých sama nestačí. Venčenie nedá fyzicky. Nevládze. Je zavodnená, ubolená, takmer nič neje, je vysilená. V novom byte už nie je postieľka pre chorého Dunča. Operácia mu nepomohla, museli ho dať uspať…
Partner Maroš si napokon zbalil „švestky“, odišiel k mame do Martina, hoci s ňou roky nekomunikoval. Ľubke povedal, že potrebuje čas… „Vieš, vedela som, že peniaze ho vedia zmeniť, ale nečakala som, že to urobí tak rýchlo a teraz, keď ledva prejdem na záchod. Ale dobre…“ zalesknú sa jej oči.
Napokon to nevzdáva - pomôžme Ľubke s prenájmom bytu
Poznáte podobný príbeh?
Nezmar: Bojí sa, čo ju čaká, ale ide bojovať. Ľubka. Životabudič pre druhých
Momentálne je bez príjmu
Na péenku nárok nemá, pracovný pomer mala len krátko, hmotná núdza je 67 eur, ale sľúbili aj z Ligy, že niečo posielať budú, ozývajú sa známi, že pomôžu, že ju odvezú na chemo, z útulku jej budú venčiť psíkov. Známa sa k nej nasťahuje, keď bude potrebovať. Aby mala opateru. „Je mi do plaču, že cudzí ľudia ma neodkopli, vieš ako krásne ku mne pristupujú lekári? Poznajú ma, veď toľkých pacientov som k nim vodila… boli sklamaní, že to vzdávam. Ale vieš čo? Idem do toho. V pondelok nastupujem na 3 dni, dostanem prvú dávku a urobia mi opäť kompletné vyšetrenia. Neviem, či to dám, ale pokúsim sa, spokojnosť?“ mrkne na mňa pokusom o šibalský úsmev, zavodnenými prstami oblápa šálku kávy, na ktorú mala obrovskú chuť. Perami sa dotkne hnedej vody a odsunie hrnček. „Dopité“. Takto to je. „Máš šialenú chuť na niečo a keď to vidíš je po všetkom.“
Ľubinka bojuj, z kávy si dáme reparát. Ako ty hovoríš „ na paničky v kaviarni.“
