Naša história sa začala približne pred 4 rokmi. A nie, nezačala sa otvorením školy v Prešove. Formálne, škola víkendového dňa , o ktorej bude reč, otvorila svoje dvere a začala svoju cestu v septembri 2025. Ale ako občianske a dobrovoľnícke združenie sme začali existovať v momente vypuknutia veľkej vojny na Ukrajine. Hoci sme vtedy ani nepomysleli na vytvorenie nejakého združenia, osud to za nás rozhodol inak.
24. februára 2022 na hraničnom priechode Vyšné Nemecké bolo položené a predurčené naša dobrovoľnícka budúcnosť.
Prvé hodiny a dni veľkej vojny na Ukrajine
Nočná mora. To, čo na vlastné oči videli naše babičky a dedkovia. Stalo sa to, čo sa nemohlo stať apriórne. Vojna, okupácia, hromadné popravy. To, čoho sa všetci bojíme od detstva. To, čo sme videli len vo filmoch a čítali v knihách sa náhle stalo novou, modernou realitou.
24. február 2022 pre stovky miliónov ľudí zmenil ak nie všetko, tak veľa vecí v ich každodennom živote. Rovnako ako mnohí iní, aj my sme nemohli zostať stranou, keď nešťastie postihlo obyčajných ľudí. Takých ako my. Našich susedov. Vystrieš ruku a si už v Užhorode.
Jednoducho sme nemohli zostať stranou a nič nerobiť.
Vďaka Bohu sme boli na tejto strane a rovnako ako mnohí iní, sme tam museli byť a robiť to, čo sme vtedy všetci robili. A spoločnými silami a vôľou osudu to robíme dodnes.
Svoju činnosť sme nikdy aktívne neprezentovali. Akosi samo sebou sa zišla skupina rovnako zmýšľajúcich ľudí z PO, KE, MI, SO, Užhorodu a Mukačeva.
Na začiatku sme sa sústredili na humanitárnu podporu rodín utečencov práve z frontových a prifrontových oblastí Ukrajiny, ktorí sa usadili na území východného Slovenska a prihraničného Zakarpatského regiónu Ukrajiny. Boli to ženy a deti.
Ale čas plynie a všetko sa mení. Ľudia sa prisposobujú a adaptujú, pracujú a žijú. A jedny problémy vystriedajú iné. Už nie sú tak kriticky potrebné veci prvej potreby. Aj tieto ľudia ktorí v vtedy prišli a potrebovali našu pomoc už dneska pomáhajú nám s podporou novo prichádzajúcich rodín, starších ľudí, ľudí so zdravotným postihnutím.
Takže, takmer po štyroch rokoch sme stáli pred novým problémom: deti, ktorým ktoré utiekli pred vojenských konfliktov mali 3 roky a už dosiahli školského veku nevedeli čítať a písať rodnou rečou.
Tiež sme si všimli problémy s adaptáciou detí. Jazyková bariéra, nedostatok pozornosti rodičov, absencia psychologickej podpory. To všetko vedie k stresu a problémom. Vyskytli sa prípady šikanovania…
