Vasiľ Popryk s prezývkou Ujo pochádza z Užhordu. Členom Ozbrojených síl Ukrajiny je od roku 2022. Už 5. marca 2022 bol v Kyjevskej oblasti, kde reálne hrozilo ruské obkľúčenie hlavného mesta Kyjev. Predtým, ako sa začala vojna, Vasiľ pracoval ako obyčajný robotník v Holandsku. V období pred odchodom do zahraničia pre zmenu pracoval v štátnej službe. Na vojne bol Vasiľ, okrem iného, členom vojenskej rozviedky a bojoval až do vážneho zranenia – náhlej cievnej mozgovej príhody. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu predošlých dvoch zranení, je uznaný invalidom tretieho stupňa. Aj napriek tomu si však myslí, že mal svojim spôsobom šťastie a že viacerí z jeho kamarátov, ktorí utrpeli ťažšie zranenia či zomreli, takéto šťastie nemali. Tento projekt, ktorý nesie jeho prezývku, považuje za nesmierne dôležitý, aby ľuďom ukázali, že aj veteráni – invalidi, sú schopní niečo robiť, adaptovať sa, prispievať svojou troškou pre spoločnosť. Na otázku, prečo si po návrate z vojny vybral mäsovýrobu, odpovedá s dávkou humoru:
„Sú tri veci, ktoré sú v našej krajine potrebné a to: jedlo, liečenie a smrť.“
Vladyslav Opalenyk s prezývkou Riaditeľ je invalidom prvého stupňa. Bojoval v Záporožskej oblasti. Na vojnu ho vzali až na druhý pokus, keďže sa lieči na diabetes mellitus (cukrovku) a vysoký krvný tlak. Do armády vstúpil tak, že vzal svoj vojenský preukaz, vycestoval do iného mesta a tam už dostal súhlas slúžiť. Bol vodičom v čate (vojenskej jednotke) obsluhujúcej granátomety.
„Žiaľ, vozidlo, ktoré som šoféroval, prešlo cez protitankovú mínu a ja som sa vážne zranil, odnieslo si to prakticky celé moje telo. Lekári mi museli amputovať časť ľavej nohy. Prakticky rok som ležal v nemocnici a nemohol chodiť. Po rehabilitácii som sa vrátil domov a hoci začiatky boli ťažké, musel som sa vzchopiť a začať niečo robiť, pracovať,“ vraví Vlad, ktorý predtým, ako sa dostal na vojnu, pracoval trinásť rokov ako manažér v známej sieti reštaurácií v Užhorode.
„Začali sme z nuly, doslova. Vložili sme do nášho sna naše vlastné finančné prostriedky, využili jeden grant a radi by sme sa posunuli na vyššiu úroveň, zapojili do procesu výroby ďalších veteránov, na to však potrebujeme pomoc,“ dodáva a pridáva aj jeden smutný fakt.
„Keď som začal pracovať, môj invalidný dôchodok sa znížil o sumu 8 – tisíc hrivien (približne 172 eur, pozn. autora).“
Viktor Sulima Viktor s prezývkou Gruzín pochádza z Užhorodu a je vojakom od roku 2014 a teda od začiatku Antiteroristickej operácie Ukrajinských zbrojných síl na východe Ukrajiny. Bojoval v zostave ukrajinských dobrovoľníkov a to do roku 2017. Od roku 2017 do roku 2022 sa prvýkrát vrátil do civilu a po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, 24. 2. 2022 sa opäť dobrovoľne prihlásil do vojska a to hneď v deň, kedy sa začala vojna. Po tom, čo získal potrebné dokumenty bol zaradený do 101 brigády teritoriálnej obrany Ukrajiny, konkrétne v rotu vojenskej kontrarozviedky. Viktor sa v roku 2022 vrátil práve tam, kde v roku 2017 skončil, na Donbas a to na konci apríla 2022. Neskôr Viktorovu brigádu prevelili do Sumskej oblasti, kde táto zotrvala približne do februára 2023. Neskôr slúžil v rozviedke, kde sa spoznal s Vasiľom a to do začiatku mája 2024. Práve tu dvojica začala snívať o tom, ako bude po tom, čo sa vráti z vojny, vyrábať mäsové špeciality, ktorými bude podporovať svojich kolegov na fronte. Podľa slov Viktora si obaja s Vasiľom už vtedy uvedomovali, že vek nezastavia a zdravotné problémy sa pod ich stav podpisujú čoraz viac, no naďalej chceli byť užitoční a nápomocní vojsku. Z vojny si Viktor odniesol zranenie nohy a hlavy pre ktoré bol uznaný invalidom tretieho stupňa. Ako jeden z prvých dobrovoľníkov, ktorí bojovali na Donbase v roku 2014, obdržal status účastníka bojových operácií. Ak by mal porovnať svoj návrat do civilného života v roku 2017 a v roku 2024, o niečo ťažšie bolo pre neho adaptovať sa po návrate v roku 2017.
„Pre našich ľudí bola vojna v období rokov 2014 – 2022 niečo, čo sa odohrávalo veľmi ďaleko a čo sa ich netýkalo. A celkovo, akokoľvek to znie, podmienky vtedy boli pre nás vojakov naozaj žalostné. Stalo sa, že mi žena musela poslať peniaze, aby som sa mohol dostať domov na rotáciu. Počas rotácie, ktorá trvala zhruba tri mesiace, som musel pracovať, aby som uživil rodinu a zároveň, mohol sa vrátiť bojovať nazad na front. Ale to už je iný príbeh…“
