Ahojte, volám sa Peter Bercik, učím na Filmovej škole v Košiciach a začnem netradične. Vyšiel som si onehdy na jeden z koncertov súčasných kapiel do Prešova, konkrétne Stromoradia a spýtal sa mladých ľudí, čo sa im vybaví pri slove Ali ibn Rachid.
„Nejaký emigrant?“ znela najčastejšia odpoveď.
Rozumiete: v Prešove, v mekke slovenskej hudby pomaly nenájdete mladého milovníka hudby, ktorý by poznal jednu z najoriginálnejších skupín našej hudobnej histórie, kapelu Ali ibn Rachid.
A keď túto prešovskú legendu, ktorú v Prahe volajú Plastici východu, narážajúc pritom na inú slávnu českú undergroundovú skupinu The Plastic People of the Universe, nepoznajú v mieste vzniku, čo potom ostatné časti našej milovanej vlasti plnej „mejnstrímových pastí"?
Je čas to zmeniť.
Skupina, ktorej originalita a hudobný zvuk preskočili naše hranice, si zaslúži dokumentárny film. O vzniku, ceste, nápadoch, hudbe a jej dopadoch. O osobnostiach skupiny, medzi ktoré nesporne patrí zakladateľ, skladateľ a multiinštrumentalista Ľubomír Burgr.
Mal som možnosť sa s ním o tom porozprávať pred tromi rokmi. Dohodli sme sa a stvrdili dohodu chlapským slovom, ktoré som mu dal po jeho siedmich skladbách a mojich ôsmich pivách: Ľubo, keď si niekto na Slovensku zaslúži dokumentárny film, tak si to ty a tvoja kapela.
Je teraz na vás, aby ste nám tento sľub pomohli naplniť. Keď píšem nám, myslím seba, producenta Petra Bercika, režiséra Petra Kováčika a koproducenta Súkromnú školu umeleckého priemyslu filmovú v Košiciach, ktorá nám pomáha špičkovou technikou a talentovanými žiakmi.
V marci tohto roka sme so skúseným režisérom hudobných dokumentov Peťom Kováčikom začali natáčať. Máme 16 hodín natočeného materiálu a naším cieľom je obrazom a zvukomalebne zachytiť spomienky a pocity zakladateľov skupiny, Ľuba Burgra, Martina Marinčáka a ďalších členov Jána Višňovského, Dana Hurtuka či Vlada Šipoša, Štefana Tkáča a Jozefa Mička, s dôrazom na skvelú hudbu, ktorá by v dokumente mala rovnocennú úlohu ako slovo.
Trpezlivo sa pýtame, nahrávame ich výpovede, dojmy, spomienky, tiež vyjadrenia kritikov, expertov a súputnikov a v postprodukcii to pretkáme úryvkami nezabudnuteľných skladieb, dobových fotografií, záznamov, či koncertných vystúpení.
Lebo ako hovorí čínske príslovie, lepšie raz počuť, ako stokrát povedať. Pri spätnom čítaní musím uznať, že v čínštine to znie lepšie.
