Aurelko bol do dvoch rokov veľmi živý a hravý chlapček. Vedel naozaj veľa vecí pokaziť a mal veľmi rád hry s loptou. No keď dostal prvý epileptický záchvat pri hraní, ja ako mama som sa tak zľakla, myslela som si, že už nežije (bol v bezvedomí). Boli to najhoršie momenty nášho života, keď sme museli volať záchranku a boli sme hneď prevezení a hospitalizovaní v nemocnici. Začali sa vyšetrenia a dostal lieky proti záchvatom, ale, žiaľ, do dnešného dňa máme takmer každú noc záchvaty. Tie záchvaty ho úplne pozastavili vo vývoji. Po čase nám prestal rozumieť a bol si len tak sám pre seba, prestal aj rozprávať a chodiť. Teraz väčšinou leží, ale keď má menej záchvatov, tak si aj sadne a pozerá rozprávku. Aurelko potrebuje stále celodennú opateru, bohužiaľ, nevie sám ani piť a jesť.
