Zomknutí - Paulínka s Alexom na svojho tatka nedajú dopustiť

Všetko sa to zomlelo znenazdajky, rýchlo a šokujúco. Manželka sa rozhodla pre rozvod, priznala priateľa a zaskočeného Daniela, ktorý chcel rodinu zachrániť, neriešila. „Bola rozhodnutá a museli sme to všetci len akceptovať. Deti aj ja,“ so zmiešanými pocitmi začína debatu Daniel. Má 47, dve deti, Alexa (14) a Paulínku (11). Dnes fungujú v domácnosti v stopercentnej trojici, ale…

Daniel nechce rozoberať detaily, priznáva však, že kým boli v rozvodovom konaní, deti zažili striedavú starostlivosť. „Bolo mi ich ľúto, zrazu mali byť spontánni a akože v pohode v domácnosti, kde bola ich mama s iným mužom? Najťažšie to majú vždy deti, to je bez debaty.“ Priznáva, že došlo aj k problémom a aj dosť vážnym a traumatizujúcim, ale „nebudem nič vyťahovať.“ Stalo sa, čo sa stať nemalo… K rozvodu napokon nedošlo… Danielova budúca bývala manželka skolabovala a zomrela. „Šialené,“ utiera si slzy dvojnásobný otec, ktorý vtedy, v piatok 12. júna 2020 bol práve na ulici s Alexom. „Zazvonil mobil a povedali mi, že je mŕtva. Musel som to oznámiť aj synovi…“

Dcérka bola vtedy u svokrovcov, deti k nim chodievajú dodnes, aj na celý víkend, dovolenky, výlety. „So mnou nekomunikujú, ale to nemá význam riešiť. Teším sa, že starých rodičov nestratili.“ Daniel vyhľadal aj odbornú pomoc, k psychologičke chodili aj deti, „museli sme sa nastaviť, pokúsiť sa čo najlepšie všetko stráviť, pochopiť nie, to sa nedá…“ Andrej sa stal otcom aj mamou v jednom. Nemusel sa, našťastie učiť domácim prácam, patril k chlapom, ktorý vedeli variť aj piecť, upratovanie mu nerobilo problém. S deťmi si kúpili psa, ktorý im robí radosť už dva roky. Zvykali si na nový život a tešili sa, že im je dobre. Trvalo to však, sakramentsky krátko. Prišiel totiž november 2021.

Dano bol v práci, vybehol z firmy niečo autom vybaviť a cestou si kúpil obloženú bagetu. Narýchlo ju zjedol a keď sa vrátil do roboty, bolo mu zle od žalúdka. Stupňovalo sa to, až to musel vyvrátiť. „Zbadal som, že vraciam krv.“ Okamžite išiel na pohotovosť a do dvoch týždňov už ležal v špitáli po operácii. Diagnóza bola hrozivá. Rakovina žalúdka. „Nebolo inej cesty ako mi vybrať celý žalúdok. Áno, nemám ho,“ potichu povie a vzápätí netreba klásť otázky k jeho vychudnutej figúre. Kedysi deväťdesiat kilový chlap dnes váži šesťdesiat sedem. „Po zákroku som mal o sedem menej,“, optimistický povie. Vie, že mal šťastie v nešťastí, nádor bol totiž zapuzdrený, „mal som vred a v ňom bola tá potvora. Takže sa mi to nerozliezlo ďalej, aspoň to tak zatiaľ vyzerá,“ trikrát si poklope na drevo. Má za sebou cyklus dvanástich chemoterapií, verí, a deti s ním, že najhoršie už má za sebou. Veď teraz chodí „už len“ na trojmesačné onkologické kontroly.

Paulínka s Alexom na svojho tatka nedajú dopustiť. Strašne sa báli, že prídu aj oňho, mysleli si, že operáciou sa všetko vyrieši. Keď ale potom ocko každé dva týždne chodil na 4 dni do nemocnice na chemoterapiu, pochopili, že boj sa ešte neskončil. „Po chemo boli prvé dni doma ukrutné, nechcel som, aby ma videli, hučal som od bolesti, potreboval som ticho. Syn aj dcérka išli na ten čas k svokrovcom. Jediné, čo ma držalo pri živote boli a sú deti. Keď mi oznámili, že prídem o žalúdok, že mám rakovinu, keď sa mi po operácii zapálila rana a prakticky zaživa mi ju narezali a čistili, keď trikrát po sebe mi robili gastroskopiu ešte pred operáciou – tie šialené bolesti neprajem nikomu. Doktori ma povzbudzovali, najmä pri zapálenej pooperačnej rane. Nech kričím a nadávam nahlas a koľko chcem, lebo to bude masaker. Moja odpoveď? „Mal som pred očami len Alexa a Paulínku. Pre nich som ochotný podstúpiť všetko na svete. Lekárovi som povedal, robte, čo treba, nech sa deje čo sa má,“ opisuje Daniel a ešte aj dnes sa mu pri spomienkach na bolesť zarosí čelo.

Ale dnes je už ooooveľa lepšie. Aj bez žalúdka sa dá žiť? Na kašovitej strave? „ Prvé, čo som sa pred operáciou pýtal bolo, ako budem jesť. Chirurg mi povedal, nech sa nebojím, telo mi samo povie, čo môžem a čo nie. A verte, že telo to fakt povie,“ konečne sa usmeje chlap, ktorý sa v produktívnom veku, ako samoživiteľ rodiny musel chtiac-nechtiac pobrať do invalidného dôchodku. Takmer rok a pol od zákroku už nie je odkázaný na kašičky, zje aj normálne jedlo. „Ale pomaličky, v malých porciách a častejšie. Žiadne hodovanie v mojom prípade už nehrozí. Ale nevadí, nežijeme preto, aby sme jedli, nie?“

Posledné roky si rodina prešla ťažkými etapami, každá ich však zomkla ešte viac. V panelákovom trojizbáku vládne naozajstná pohoda a láska. Aj režim. Venčenie fenky Ravy je na Alexovi, plus vysávanie. Pavlínka obhospodaruje práčku, oco vešať mokré prádlo nemôže. Z chemoterapie mu tŕpnu nohy aj ruky, „keď sa však prstami dotknem mokrého prádla, doslova ma strasie, akoby mnou prešla elektrina. To isté aj pri riade z umývačky, deti ju vykladajú. Strašne zlaté a dobré deti mám,“ vyzná lásku svojim juniorom tato Dano. Najkrajšie sú ich obyčajné povedačky, rozprávajú sa veľa a o všetkom. Spomínajú na mamku, riešia školu, plánujú si aktivity, preberajú aj realitu. „Bohužiaľ, musel som im vysvetliť, že s chorobou ide ruka v ruke aj chudoba. Že proste už nedostávam výplatu, ale smiešny invalidný dôchodok a tak skoro si ani čiastočnú prácu ešte nenájdem. Keď totiž ráno urobím deťom desiatu a oni odídu do školy, mňa čaká tortúra s vyprázdňovaním. Poviem ako to je – ide to komplikovane a je to dlhý proces.“ Dano si vďaka všetkému čo prežil, váži každú banalitu, všednosť, ktorú si bežný človek ani neuvedomuje. „Len to, že sa poobede všetci stretneme doma, je ten najbáječnejší pocit na svete. Áno, musím splácať pôžičku, povolili mi však menšie splátky, lepím to ako sa dá. Viac nás ranilo, že nám úplne odišlo auto a viem, že už si žiadne ani ojazdené nekúpim. Rýchlo sa unavím, pripadám si ako senior, ktorý potrebuje pauzovať. Ale žijem. Pre deti a s deťmi. Či som šťastný? „Hm, inak odpoviem – nemôžem byť nešťastný.“

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Daniela s deťmi osloví. Aj váš príspevok im pomôže na zlepšenie životnej situácie, aj staršie funkčné auto by im pomohlo. Ďakujeme!