Trojica: snáď im už osud dopraje pokojnejšie roky

Paulínka s Alexom na svojho tatka nedajú dopustiť. Strašne sa báli, že prídu aj oňho, mysleli si, že operáciou sa všetko vyrieši. Keď ale potom ocko každé dva týždne chodil na 4 dni do nemocnice na chemoterapiu, pochopili, že boj sa ešte neskončil. „Po chemo boli prvé dni doma ukrutné, nechcel som, aby ma videli, hučal som od bolesti, potreboval som ticho. Syn aj dcérka išli na ten čas k svokrovcom. Jediné, čo ma držalo pri živote boli a sú deti. Keď mi oznámili, že prídem o žalúdok, že mám rakovinu, keď sa mi po operácii zapálila rana a prakticky zaživa mi ju narezali a čistili, keď trikrát po sebe mi robili gastroskopiu ešte pred operáciou – tie šialené bolesti neprajem nikomu. Doktori ma povzbudzovali, najmä pri zapálenej pooperačnej rane. Nech kričím a nadávam nahlas a koľko chcem, lebo to bude masaker. Moja odpoveď? „Mal som pred očami len Alexa a Paulínku. Pre nich som ochotný podstúpiť všetko na svete. Lekárovi som povedal, robte, čo treba, nech sa deje čo sa má,“ opisuje Daniel a ešte aj dnes sa mu pri spomienkach na bolesť zarosí čelo.

Ale dnes je už ooooveľa lepšie. Aj bez žalúdka sa dá žiť? Na kašovitej strave? „ Prvé, čo som sa pred operáciou pýtal bolo, ako budem jesť. Chirurg mi povedal, nech sa nebojím, telo mi samo povie, čo môžem a čo nie. A verte, že telo to fakt povie,“ konečne sa usmeje chlap, ktorý sa v produktívnom veku, ako samoživiteľ rodiny musel chtiac-nechtiac pobrať do invalidného dôchodku. Takmer rok a pol od zákroku už nie je odkázaný na kašičky, zje aj normálne jedlo. „Ale pomaličky, v malých porciách a častejšie. Žiadne hodovanie v mojom prípade už nehrozí. Ale nevadí, nežijeme preto, aby sme jedli, nie?“

Posledné roky si rodina prešla ťažkými etapami, každá ich však zomkla ešte viac. V panelákovom trojizbáku vládne naozajstná pohoda a láska. Aj režim. Venčenie fenky Ravy je na Alexovi, plus vysávanie. Pavlínka obhospodaruje práčku, oco vešať mokré prádlo nemôže. Z chemoterapie mu tŕpnu nohy aj ruky, „keď sa však prstami dotknem mokrého prádla, doslova ma strasie, akoby mnou prešla elektrina. To isté aj pri riade z umývačky, deti ju vykladajú. Strašne zlaté a dobré deti mám,“ vyzná lásku svojim juniorom tato Dano. Najkrajšie sú ich obyčajné povedačky, rozprávajú sa veľa a o všetkom. Spomínajú na mamku, riešia školu, plánujú si aktivity, preberajú aj realitu. „Bohužiaľ, musel som im vysvetliť, že s chorobou ide ruka v ruke aj chudoba. Že proste už nedostávam výplatu, ale smiešny invalidný dôchodok a tak skoro si ani čiastočnú prácu ešte nenájdem. Keď totiž ráno urobím deťom desiatu a oni odídu do školy, mňa čaká tortúra s vyprázdňovaním. Poviem ako to je – ide to komplikovane a je to dlhý proces.“ Dano si vďaka všetkému čo prežil, váži každú banalitu, všednosť, ktorú si bežný človek ani neuvedomuje. „Len to, že sa poobede všetci stretneme doma, je ten najbáječnejší pocit na svete. Áno, musím splácať pôžičku, povolili mi však menšie splátky, lepím to ako sa dá. Viac nás ranilo, že nám úplne odišlo auto a viem, že už si žiadne ani ojazdené nekúpim. Rýchlo sa unavím, pripadám si ako senior, ktorý potrebuje pauzovať. Ale žijem. Pre deti a s deťmi. Či som šťastný? „Hm, inak odpoviem – nemôžem byť nešťastný.“

Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Daniela s deťmi osloví. Aj váš príspevok im pomôže na zlepšenie životnej situácie, aj staršie funkčné auto by im pomohlo. Ďakujeme!