Vytvorme pľúca a srdce sídliska Šváby
Predstav si Šváby, kde deti bosé pobehujú po zelenej tráve, kde sa páry prechádzajú pod rozkvitnutými stromami a kde sa celé rodiny stretávajú na piknikoch. To je náš sen. Chceme vytvoriť miesto, kde sa budeme cítiť ako doma, miesto, ktoré nás spojí. Každý strom, každá lavička bude pripomienkou toho, že spoločne dokážeme veľké veci. Pridaj sa k nám a pomôž nám vytvoriť zelené srdce a pľúca nášho sídliska.
Kto sme?
Sme jednoducho partia nadšencov. Pozemok nám poskytuje Farnosť Solivar, organizačne nás kryje občianske združenie Marana Tha a podporuje nás M Aréna a M Caffé a mnoho ďalších úžasných firiem, organizácií a osôb.
Ale prečo to vlastne chceme robiť? Toto sú niektoré z našich osobných príbehov:
Miro Karahuta
Vyrastal som na Šváboch. Aj ty? Pamätáš si, aké to bolo? Sánkovačka na kopci nad Lomnickou, stavanie snehuliakov, hry na schovávačku medzi panelákmi. Šváby bolo naším dobrodružstvom, naším domovom. Dnes, keď sa tam pozriem, vidím len zapratané parkoviská. Z nášho detského raja sa stala betónová džungľa.
Vtedy sme sa mohli voľne pohybovať, preskúmavať každý kút sídliska. Dnes sa musíme vyhýbať zaparkovaným autám a hľadať si úzke chodníčky medzi nimi. Ihriská, kde sme trávili celé dni, sú dnes často opustené alebo už jednoducho nie sú (našťastie nie všetky). A čo naša milovaná škôlka? Z farebného domčeka plného detstva sa stala smutná, opustená budova.
Je mi ľúto, že moje detstvo sa tak zmenilo. Chcem, aby aj dnešné deti mali možnosť zažiť to, čo som zažil ja. Vývoj nezmeníme, autá pomáhajú a sú potrebné. Ale mať aspoň malý kúsok prírody a bezpečného priestoru nie je zlý nápad. Aj preto chceme vybudovať nový park. Miesto, ktoré nám všetkým pripomenie, aké dôležité je mať zelené plochy a príjemné prostredie na bývanie.
Chceš sa vrátiť do detstva? A mať aspoň maličký kúsok zelene? Poďme spoločne vytvoriť na Šváboch miesto, kde sa budeme cítiť o niečo lepšie.
Veronika Karahutová
Vyrastala som obklopená zeleňou, medzi kopcami a lúkami na strednom Slovensku. Pamätám si, ako som bosé nohy ponárala do mäkkej trávy a sledovala, ako mraky plynú po oblohe. Tešila som sa na výšku do väčšieho mesta, že sa tam budem chodiť učiť do parku. Ten mi tu však stále chýba.
Preto snívam o tom, že vytvoríme na Šváboch aspoň maličký kúsok toho – oázu zelene uprostred betónu. Predstavujem si, ako sa deti smejú a pobehujú medzi stromami, ako sa dospelí stretávajú na lavičkách a rozprávajú sa. Chcem, aby obyvatelia sídliska Šváby neboli ukrátení o zeleň. Verím, že spoločne môžeme vytvoriť miesto, kde sa budeme cítiť ako doma.
