O čo tu vlastne ide?
Boje na rieke Ondava, ktoré v tomto priestore prebiehali od 28. novembra 1944 do 18. januára 1945 so sebou priniesli utrpenie, smrť, deštrukciu, choroby a civilné obyvateľstvo sa s následkami blízkosti frontu vyrovnávalo dlhé povojnové desaťročia. Dnes po týchto bojoch existuje už len málo stôp a pozostatkov. Aj spomienky sa pomaly vytrácajú a pamätníkov je stále menej a menej. Boje na Ondave unikli pozornosti ľudí. Zatienila ich veľká a krvavá bojová operácia v Karpatoch, ktorá bojom na Ondave predchádzala.
Napriek tomu tu počas dvoch mesiacov obranných bojov trpeli tisíce vojakov. Hlad, vši, blízkosť smrti a namáhavé bojové operácie v ťažkom teréne si vyžiadali stovky obetí z radov každej bojujúcej strany.
Netrpeli iba vojaci, ale aj civilné obyvateľstvo. Väčšina ľudí opustila svoje domovy počas vopred nariadenej evakuácie a vrátili sa do zničených obydlí, bez akejkoľvek perspektívy. Hlad nebol ich jediný nepriateľ. Šíril sa týfus a svrab, ľudia sa nevedeli zbaviť vší a na každom kroku ich prenalsedovala smrť v podobe zabudnutých mínových polí.
Je načase spomenúť si na všetkých, ktorým Ondavské boje vzali príbuzných, budúcnosť, zdravie a aj na tých, ktorí sa kvôli nim domov už nikdy nevrátili.
Čo nas k tomu viedlo?
Jeden zo stoviek príbehov.
Už ste o nich počuli?
„Na prelome októbra a novembra 1944, keď som mala 13 rokov, sme spolu s mamou a inými deťmi a ženami z dediny išli kopať do lesov zákopy a bunkre určené pre nemeckú obranu na Ondave. Mala som len tenké plátené topánky. Bála som sa a bola mi veľká zima.“
(Anna Kasardová)
„Miestny národný výbor rozhodol, že pôjdeš odmínovať chotár obce. Si sirota, keď ťa zabije mína, nikomu chýbať nebudeš.“
(Tvrdé slová určené vojnovej sirote – Jurajovi Vargovi)
„Po dvoch dňoch nemeckého ústupu k Ondave zastavila sa 3. brigáda v rajóne Stropkova. Prvé slovenské okresné mesto od hraníc. Bolo veľmi rozbité a obyvateľstvo ho okrem niekoľkých málo výnimiek opustilo. Videl som tam obraz, aký sa veľmi často objavuje vo vojnových filmoch. Kedysi pekný dom miestneho notára, vnútri všetko spustošené a medzi troskami, prachom a popadanou omietkou nedotknutý klavír. Ktosi si k nemu sadol na rozlámanú stoličku a začal hrať. Chvíľu som počúval a potom som odišiel.“
(Karel Klapálek, veliteľ 3. brigády 1. československého armádneho zboru v ZSSR)
„Keď sa sovietske vojská dostali cez Ondavu, boli sme s celou rodinou v Giraltovciach. Jeden Nemec tam ostal a snažil sa zamínovať most a z malej diaľky som ho spolu so skupinou ľudí pozoroval. Chytili ho pred tým, než sa mu podarilo most odpáliť. Tesne pred tým mi do ruky vtlačil malý balíček, strčil som si ho rýchlo do vrecka. Vojaka priviazali za koňa. Ľudia vraveli, že už za mestom ho ťahali po ceste a v Kračúnovciach ho mŕtveho odviazali a nechali ležať v priekope. V balíčku boli zlaté cibuľové hodinky.“
(Demeter Maguľák)
„Spolu s rodičmi sme prešli Ondavu na východný breh, kde už bola Červená armáda. Bývali sme pod plechovou strechou spáleného domu v Tokajíku. Našiel som rozbušku od granátu, ktorá mi v ruke explodovala. Ošetrila ma sovietska zdravotníčka.“
(Michal Blanár)
„Kvôli prieskumu sme museli veľa krát prebrodiť Ondavu. Potom sme hodiny ležali v mraze na zemi a pozorovali pohyb nepriateľa. Mokré uniformy na nás zamŕzali a praskali, to upozornilo nepriateľa na našu prítomnosť, ktorý po nás ihneď spustili paľbu.“
(Neznámy príslušník 1. československého armádneho zboru)
„Na vianočnú večeru sme mali rezeň a zemiakový šalát. Bolo to zvláštne, mäso sme nemali už dlho. Opýtali sme sa kuchára, odkiaľ ho zobral. Povedal, že zohnal baraninu z Brusnice. Neskôr sme si všimli, že sa po dedine prestal pohybovať túlavý pes.“
(Jiří Pavlič, príslušník 1. československej samostatnej tankovej brigády 1. československého armádneho zboru)
„Do nášho domu vtrhli partizáni. Dozvedeli sa, že dnu vošiel nemecký vojak. Začali strieľať. Matka nás deti kryla svojim telom a zatlačila za pec. Mali sme veľké šťastie.“
(Anna Popovcová)
„Dvaja malí chlapci našli v stodole nevybuchnutý granát, ktorý tu ostal po prechode frontu. Jeden z nich mal 11 rokov, druhý iba 4. Hrali sa s ním, starší z chlapcov ho mal so sebou dokonca celý deň v škole, nikto si to nevšimol. Obidvoch výbuch zabil. Staršiemu chlapcovi odtrhlo nohu a poranilo brucho, no podarilo sa mu ešte odplaziť za blízku studňu, kde zomrel. Poranilo ešte ďalšieho – tretieho chlapca, ktorý im pomáhal gránat rozoberať. Ten prežil, ale zo zranení sa liečil vyše roka.
(Spomienky obyvateľov obce Bžany, 60. roky 20. storočia)
