Každý z nás si píšeme svoj príbeh, niekedy sa prekrývajú, niekedy sú spojené s inými, ktorí nás ovplyvnili. Ján Havlík bol jedným z tých, ktorých príbeh má hlboký význam pre mnohých z nás.
Za týmto pamätníkom nestojí len história, ale aj živý príbeh. Príbeh ženy, ktorá ho, neuvedomujúc si to, nosila v srdci celé desaťročia. Príbeh Danky z Duboviec.
Niektoré cesty si človek nevyberá – ony si vyberú jeho. A niekedy je to volanie v srdci, ktoré mu ukáže, kde je jeho miesto. Danka už ako dieťa vnímala, že svet nie je vždy spravodlivý. Skoro spoznala, že sa deje niečo zlé – že pravda býva potláčaná, že čestní ľudia trpia a zlo sa neraz tvári ako víťaz. Hlavne keď so svojou maminkou navštevovala rodinu Janka Havlíka. Ako malé dievča zažila chvíle, ktorým vtedy ešte celkom nechápala, ale ktoré jej poznačili srdce.
Bola najmladšou družičkou na Jankovom pohrebe, oblečenou v bielych šatách – možno symbolicky spojená s čistotou a vernosťou, ktoré Janko predstavoval. Vtedy ešte netušila, akú stopu tento okamih zanechá v jej živote, netušila, že v pohrebnom tichu a bolesti sa rodí puto, ktoré ju bude sprevádzať celý život.
So svojou maminkou navštevovala Jankovu rodinu. Počúvala rozhovory s jeho mamkou, tetou Justínou – potichu, opatrne, v dobe, keď pravda musela mlčať. Toto obdobie nazývala “šušušu”. Hoci ako dieťa nerozumela všetkému, v jej srdci sa usídlilo vedomie, že pravda je krehká – a preto vzácna.
Ján bol nespravodlivo väznený, mučený, až napokon zomrel ako nepriateľ režimu. No jeho svedomie zostalo čisté. Keď si neskôr Danka prečítala slová: „Riadil som sa podľa svojho svedomia,” pochopila ich silu naplno.
Roky prešli. Danka sa stala starostkou svojej obce. Vedela, že ľudia potrebujú nové cesty, vodovod, rozvoj, stavebné pozemky. Ale jej srdce nieslo aj inú túžbu: priniesť svojej komunite nielen vodu pre telo, ale aj živú vodu pre dušu. Preto sa rozhodla, že okrem bežných projektov ponúkne ľuďom aj svedectvo viery a odvahy prostredníctvom životného príbehu rodáka Jána Havlíka.
Na tejto ceste nezostala sama. Predovšetkým pri Danke stála verná Katka, tiež z Duboviec – spolupracovníčka a priateľka, s ktorou zorganizovali sériu podujatí: výstavy, konferencie, modlitby i spomienky, ktoré približovali Jankov život širokej verejnosti. Každý obraz, každé slovo, každá pieseň niesli posolstvo: Janko nie je zabudnutý, je živým príkladom pre dnešok.
Obe ženy svojím prístupom ukázali, že hodnoty môžu spájať ľudí z rôznych oblastí života. Okolo Janka začala vyrastať veľká duchovná rodina – spoločenstvo úžasných, láskavých a múdrych ľudí, na čele s členmi Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul, ku ktorým Janko patril.
Cesta však nebola jednoduchá. Popri pochopení sa stretávali aj s výsmechom, odmietaním, iróniou. No vždy, keď prišla chvíľa ťažkosti, spomenuli si na Janka, ktorý trpel v tichosti väzníc a predsa nezaprel pravdu a vieru. A povedali si: Ak on vytrval, vytrváme aj my.
Úsilie sa vyplatilo – 31. augusta 2024 bol Ján Havlík vyhlásený za blahoslaveného. Svätý Otec František to oznámil svetu zo svojho povestného balkóna. Slzy dojatia sa spojili s modlitbou vďaky. Jánov príbeh už nebol len spomienkou. Slovensko prijalo nového orodovníka.
Keď sa blížilo prvé výročie jeho blahorečenia, Danka vedela, že nestačí len spomínať. Túžila vytvoriť trvalý znak vďaky – miesto, kde sa môže človek zastaviť, premýšľať.
Opäť nezostala osamotená. Stretla Veroniku, zanietenú dušu zo Skalice, ktorá túto víziu s veľkým pochopením a srdcom podporila. Na spoluprácu prizvali aj Annu, architektku z Nitry – vnímavú osobnosť s citom pre krásu i symboliku. Spolu hľadali vhodné miesto. Našli ho v historickej časti Skalice, v meste, kde Janko prežil svoje posledné chvíle. Chýbala už len posledná skladačka: umelec, ktorý by vedel zachytiť jeho životnú púť.
A napokon sa objavila ďalšia žena. Zdanlivo náhodou, no s pocitom istoty – Danka objavila umelkyňu Mariannu z Valašského Meziříčí. Nevidomú sochárku, ktorá vidí svet srdcom. Marianny sa hlboko dotkol Jankov príbeh a s pokorou navrhla pamätník v tvare krídiel – symbol slobody, viery a víťazstva ducha.
Dankinou túžbou je, aby pamätník poskytoval silné posolstvo o sile viery a inšpiráciu k zamysleniu nad vlastnými hodnotami, odvahou a slobodou v každodennom živote.
Nezáleží na tom, z akého prostredia alebo presvedčenia človek prichádza – pamätník je otvorený každému, kto cíti potrebu stíšiť sa, hľadať zmysel života alebo si uctiť silu ľudského ducha.
