Ahojte. 🐾
Moje meno je Ozzy.
Moja mamina je Bernský salašnícky pes a ocino je Border kólia. Prišiel som na svet 26. 03. 2022 spolu s mojimi sestrami – Molly a Happy. Ale poviem vám, nebolo to pre nás jednoduché.
Naša mamina, ktorá sa volá Honey nás nebola schopná sama porodiť. Na ultrazvuku nás v jej brušku nebolo vidno a lekári si mysleli, že tehotenstvo len predstiera, pretože sme sa nehýbali a naše srdiečka už pomaly prestávali biť. Röntgen však odhalil, že v jej brušku sú len dve malé kostričky a vtedy začal boj o jej život. Áno, len o jej život, pretože už žiaden lekár nepredpokladal, že budeme žiť aj my traja.
Keď nás z jej bruška vybrali, lekárom sa podarilo nahmatať slabučký pulz našich srdiečok. Dlho sa nás pokúšali oživovať a nakoniec, vďaka veľkému tímu lekárov, ktorý nám venovali všetku ich snahu a pozornosť sa im to nakoniec aj podarilo.
Išli sme domov štyria!
Mamina nás prvých pár hodín po operácii nechcela, pretože keď sa prebrala po narkóze nevedela, odkiaľ sme sa pri nej z ničoho nič nabrali. Nechcela nás olyzovať a keď sme chceli papať, vrčala na nás.
Keď však uvidela v nemocnici prichádzať k nej Deni, všetko sa zrazu obrátilo na dobré a naša mamina nás začala ľúbiť. Deni je majiteľka našej maminy Honey a od tej chvíle už aj majiteľka mňa a mojich sestier.
Happy si po troch mesiacoch našla nový domov a odišla od nás. Nie je však ďaleko a občas k nej prídeme na návštevu a šantíme spolu, ako keby od nás nikdy neodišla.
Ostali sme už len traja.
Maminu pri pôrode sterilizovali, kvôli bezpečnosti, pretože ak by nedopatrením znova otehotnela, nemusela by to už prežiť. Deni si chcela nechať jedno šteniatko z nás troch, pretože túžila mať potomka po tak úžasnom psíkovi, akým je naša mamina. Keď však Happy odišla a ostal som už len ja a Molly, Deni trhalo srdce keď si predstavila, že by nerozlučnú dvojku mala rozdeliť. A tak sme si spolu všetci traja, spokojne užívali bezstarostný psí život.
Jedného dňa, keď sme sa s Molly bláznili ako každý deň, pocítil som v pravej prednej labke veľkú bolesť. Začal som krívať, no dúfal som, že to nebude nič vážne. Bolesť sa však stupňovala a ja som kríval čoraz viac. Doktor povedal, že musím ísť na operáciu. Mám osteochondrózu ramenného kĺbu na obidvoch predných labkách. Vraj to je na ich klinike už raritná diagnóza, s ktorou sa stretu raz -dvakrát do roka. Neviem, prečo som to musel byť práve ja, ale dúfam, že všetko zlé je na niečo dobré.
Po operácii.
Nemohol som byť s mojou sestrou a maminou 6 týždňov, pretože som potreboval kľud a žiadne spoločné bláznenie a skákanie pre mňa neprichádzalo do úvahy. Mohol som sa len veľmi pomaličky a kľudne prechádzať, maximálne 15 minút denne. Deni ma musela mať pri sebe 24 hodín denne. Stále však verila, že všetko bude v poriadku a po 6 týždňoch môjho odlúčenia od Molly a maminy si s nimi všetko vynahradím stonásobne.
Ubehli už 3 mesiace od operácie. A ja opäť lietam ako víííííchor.
