Michal má dnes 75 rokov. Kedysi bol majster Československa v gymnastike, silný, odvážny, plný energie.
Potom sa stal výnimočným maliarom. Jeho obrazy boli živé a plastické, tvoril z hliny, kameňov, riflí, bylín – z čohokoľvek, čo malo dušu.
Mal výstavy na Slovensku, v Česku, Taliansku, Nemecku, Rakúsku – často takmer vypredané. V Trnave maľoval aj obrovský 7-metrový obraz.
Bol bohém, umelec, človek plný života.
A potom prišla udalosť, ktorá všetko zmenila. Prasknutá cievka v hlave. Krvácanie do mozgu. Dávali mu 5 % šancu na prežitie keďže operácia trvala hodiny. Prežil – ale 75 % tela ostalo ochrnutých, reč sa skoro stratila, pamäť zo začiatku zmizla ale číastočne je už navrátená.
Po návrate z nemocnice si pol roka nepamätal úplne nikoho. Žiaden známy hlas, žiadna tvár, ani tú, ktorú poznal celý život.
To boli najťažšie chvíle.
Dnes už vie, kto som a ľudia okolo. A hoci vie povedať len pár slov, sú to slová, ktoré vystihujú jeho dušu:
Vie povedať:
,,Ľúbim.” – jasne a výstižne
„Ďakujem.“ – ticho, ale vrúcne.
„Mama.“ – tak ma občas nazve, lebo v jeho hlave som ja istota, bezpečie, blízkosť.
A keď je lepší deň a usmeje sa tým svojím starým bohémskym úsmevom, povie aj svoje typické „Do prdele.“ – a v tej chvíli viem, že tam niekde hlboko je stále môj Michal.
Tieto slová sú dnes jeho svet.
A pre mňa znamenajú celý vesmír.
Čo pre mňa znamená môj muž
Niekto by povedal, že starať sa o chorého človeka je len povinnosť.
Pre mňa je to dar a dôvod žiť. Keď mu držím hlavu pri kúpaní, keď ho obraciam, keď mu pomáham jesť – viem, že sa starám o človeka, ktorý celý život tvoril krásu pre iných.
Jeho úsmev, aj keď slabý, ma drží nad vodou. A vždy keď mi pošepká svoje tiché „ďakujem“, viem, že to všetko má zmysel.
