Už počas strednej aj vysokej školy som sa snažil pracovať – v kuchyniach, na prevádzkach, v zahraničí… kdekoľvek, kde bola príležitosť. Nešlo len o peniaze. Chcel som uniknúť pocitu samoty a štyrom stenám, ktoré som roky zdieľal s inými deťmi v rovnakej situácii. Chcel som zažiť, aké je to tvoriť si vlastný život.
Počas týchto rokov som spoznal veľa ľudí, o ktorých som si úprimne myslel, že sú moji priatelia. Myslel som, že som konečne našiel miesto medzi nimi. Dával som im dôveru, čas a žiaľ, aj peniaze. Veril som, že mi ich vrátia, tak ako sme sa dohodli. No keď prišiel čas, aby dodržali slovo, zablokovali ma a zmizli. Nechali ma s prázdnymi rukami a ešte prázdnejším srdcom.
Možno som bol naivný. Možno som chcel príliš veriť, že aj ja si zaslúžim priateľstvo.
Zostali po tom len dlhy, ktoré sám splácam dodnes. A pocit, že človek, ktorý vyrastal bez rodiny, je pre niektorých ľudí len jednoduchým terčom.
Dnes pracujem ako opatrovateľ. Starám sa o ľudí so zdravotným znevýhodnením. Robím to úprimne a zo srdca – pretože viem, aké je to spoliehať sa na druhých.
Ale realita je, že moje príjmy sú nízke a dlhoročná záťaž ma dobehla.
Momentálne stojím na hranici, kedy môžem prísť o bývanie a ocitnúť sa na ulici.
Bojím sa toho. Bojím sa, že napriek všetkej snahe, práci a poslušnosti voči životu, sa znova ocitnem tam, kde som začínal – bez zázemia, bez bezpečia.
Neprosím o ľútosť.
Neprosím o luxus.
Prosím len o šancu začať znova.
Ďakujem každému, kto mi pomôže postaviť sa na vlastné nohy.
Úprimne. Zo srdca.
