Ahojte, volám sa Natália. Pred tridsiatimi dvomi rokmi som sa narodila so zriedkavým nervovosvalovým ochorením – spinálna muskulárna atrofia. Nedokážem chodiť, pohybujem sa len na elektrickom vozíku, ktorý ovládam jednou rukou a joystickom, pretože oslabené ochorením sú aj ruky.
Denne strávim posediačky na vozíku aj 16 hodín. Vozík, ktorý aktuálne používam, má viac ako štyri roky, a to je odsedených takmer 27 tisíc hodín a desaťtisíce odjazdených kilometrov. Má už čosi za sebou… Aj niekoľko menších a väčších servisov a nastal čas jeho výmeny za nový. Taký, ktorý bude spoľahlivý, bezpečný, ale aj pekný a šmrncovný. Taký akurát pre mladú dámu.
Mamina vždy hovorievala, že Pánbožko mi ubral na sile, ale pridal mi na tvrdohlavosti, výrečnosti a šikovnosti. Asi aj preto som sa v osemnástich rozhodla zbaliť kufre a splniť si sen o vysokej škole. Z malej dediny na Orave som odcestovala do hlavného mesta. Vydala som sa v ústrety samostatného života, ďaleko od pohodlia domova a vždy dostupnej starostlivosti rodičov aj sestier medzi štyri steny internátu.
Nemôžem povedať, že začiatky boli jednoduché, ale mala som šťastie na dobrých ľudí okolo seba. A s pomocou osobných asistentov a asistentiek sa všetko dalo zvládnuť. Zameranie vysokej som si nevyberala podľa záujmov, ale podľa bezbariérovosti. Vyšlo to na prírodné vedy. Už popri škole som sa zamestnala. A posledných pár rokov pracujem v neziskovom sektore, kde môžem zužitkovať skúsenosti zo svojho každodenného života. Pracujem v organizácii, kde pomáhame ľuďom s rovnakým a podobným postihnutím, aké mám ja. V pomáhaní druhým vidím zmysel. Mám veľmi rada ľudí, mačky, more a psychologické podcasty. Náladu mi vylepší slnko a dobrá káva.
