Keď nemožné sa stane skutočným
Milan. Čerstvý päťdesiatnik. Chlap, ktorého život by bol hodný aj filmového spracovania. Vdovec s osemročnou dcérou Jankou a sedemročným synom Šimonkom. Áno, na svoj vek má možno relatívne malé deti. Pretože pôvodne to vyzeralo, že žiadne mať nebudú. Lebo Ivana. Mama jeho detí. Pri jej mene Milan len lakonicky mávne rukou. „Smutný prípad. Ona bola zvláštna a nedala si povedať, je mi z toho stále ťažko,“ pokúša sa o zhrnutie Milan.
S Ivanou sa spoznali v čase, keď už mala problémy s pečeňou. Ľúbili sa a boli presvedčení, že spolu všetko zvládnu. Postupne bola zaradená na čakaciu listinu – nová oblička bola nevyhnutnosťou. Keď zavolali, že orgán majú, Ivka ležala v bratislavskej nemocnici. Akútny prevoz do Banskej Bystrice nedopadol dobre. Iva mala teploty, jej stav bol kritický, uviedli ju do umelého spánku a z transplantácie vzišlo. „Vyradili ju zo zoznamu, napojili na pečeňovú dialýzu a neostávalo nič iné, len dúfať. Šialené to celé bolo,“ spomína Milan. Stal sa však zázrak, jeho manželka zabojovala, stav sa zlepšoval a o šestnásť dní jej transplantovali vytúženú pečeň. Nový život mohol začať. „Aj začal. Ja som, práve pre jej zdravotné problémy, bol už viac menej zmierený, že ostaneme bez detí. Ale ona sa materstva nechcela vzdať, čo som chápal. Veď takmer každá žena túži byť mamou. Prirodzene sa nám počať nedarilo, Iva sa napokon dohodla s lekármi, že umelé oplodnenie nemusí byť veľkou prekážkou. Dva pokusy nevyšli, pamätám si to ako dnes, už bol reálne v hre tretí pokus o umelé oplodnenie, keď zistila, že je v druhom stave. Urobili sme prvý tehotenský test, druhý, tretí, napokon aj siedmy. A bolo to jasné, podarilo sa nám splodiť dieťa. Zvláštny pocit – keď nemožné sa stane skutočným,“ hovorí Milan. Na svet prišla nádherná Janka a rok po nej aj naozaj nečakaný Šimonko. „To bol absolútny šok. Ale aj absolútna radosť. Zrazu sme mali dve deti, ktoré sme splodili prirodzenou cestou. Až nepochopiteľné. Navyše, Šimon bol zdravý, hoci jeden skríning upozorňoval na pravdepodobnosť Downového syndrómu. Všetci svätí pri nás stáli a malý je v naozaj v poriadku.“
„Ľúbim ich a dal by som za ne život. Sú skvelí.“
Jasné, že Milan si uvedomoval náročnosť situácie. Prakticky od začiatku, už od narodenia Janky, sa staral primárne o deti on. Šestnásť rokov robil vlakového sprievodcu, práca s ľuďmi bola náročná, non-stop bol na nohách, navyše dlhé smeny. Nedalo sa to zlúčiť s rodičovstvom, keďže naozaj celá starostlivosť o deti bola iba na ňom. Jediné, čo Ivana robila, bola kuchyňa. Bavilo ju variť a piecť, išlo jej to skvele. Čo sa stalo, že dnes sa bavíme s Milanom, s otcom a zároveň aj vdovcom? „Každý by si povedal, že sa pečeň neujala, že sa len hromadili komplikácie, ktoré nezvládla. Nevládzem však klamať a zahmlievať. Manželka po narodení Janky začala piť. Prišiel som na to postupne, lebo vedela prefíkane všetko maskovať. A, samozrejme, nikdy som ju nenašiel na mol, to nie. Deti boli maličké, nezaujímali ju, pustila im telku alebo youtube, nech sa zabavia. Nočné vstávanie, kŕmenie, umývanie, prebaľovanie – nula bodov. Nechápal som ničomu. Nepomáhali moje prosby, debaty nikam neviedli, presviedčala ma, že nepije. Keď som jej aj ukázal, že v pohári, ktorý zakryla malým tanierikom nie je voda, ale vodka, tvárila sa, že ju tam nedala. A tak dookola. Išla do potravín kúpiť len pečivo a ja nájdem v skriniach poschovávaných nových päť fliaš vodky. Tiež ich akože ona nekúpila. Ignorovala kontroly u lekára ohľadne pečene, už viem, že sa bála, že jej prídu na alkohol.“
Deti potrebovali starostlivosť, Milan bol na materskej, potom na rodičovskej, na chvíľu sa aj zamestnal v podniku, kde sa robilo na tri smeny. Musel ale odísť a nahlásiť sa na úrade práce. Deti nemohol nechať len s ich mamou… V jednej izbe fungoval on s maličkými deťmi, Ivana do nej chodila málokedy. Prišlo k najhoršiemu, v októbri 2020 zomrela. V spánku, na svojej posteli. A pod vankúšom jej záchranka našla nedopitú fľašu. „Ťažko sa mi o tom hovorí, hrozne sa mi čítala pitevná správa, kde je čierne na bielom ako príčina smrti uvedená alkoholická cirhóza pečene. Odišla žena, ktorá transplantáciou dostala druhú šancu na život. Ktorej sa splnil sen a stala sa mamou. Dokonca dvojnásobnou. Robil som možné aj nemožné, aby bojovala. Ale nechcela. Nerozumiem tomu. Zomrela, keď drobci mali tri a štyri roky. A odvtedy bojujeme spolu. Sme silná trojka. Ľúbim ich a dal by som za ne život. Sú skvelí.“
Bývajú v starom dome, ktorý plače po akútnej obnove. Strecha je na rozpadnutie, zateplenie baráku je nutné ako soľ. Elektrinu si postupne urobí Milan svojpomocne, využil možnosť a cez úrad práce si urobil elektrikársky kurz. „Len najskôr treba nakúpiť materiál a z toho mála, čo máme, to ide veľmi, veľmi pomaly, priam symbolicky.“ Varí, perie, žehlí, upratuje dom aj dvor, nakupuje, ráno pripraví desiatu, deti odprevadí do školy, poobede ich zo školského klubu vyzdvihne. Žijú skromne, deti nemajú špeciálne nároky, na ocka nedajú dopustiť a Janka tvrdí, že bez neho by nikam nešli. Ani do tábora. „Veľmi sú na mňa naviazané. My totiž naozaj nikoho nemáme. Rodina z manželkinej strany nula bodov a ja mám len mamu, ktorá už má svoj vek, navyše je po zlomenine nohy, takže ešte sme sa starali aj o ňu. Mamka by deti nezvládla postrážiť.“
A to je ten najväčší problém. Milan netúži po ničom inom ako po práci. Na portáli, kde sa objavujú pracovné ponuky je deň čo deň. Na pohovory chodí ako na hodiny klavíra. Robil by hocičo, len už nie kopáčske práce, to by už fyzicky nezvládol. „Odpoveď z pohovorov je vždy rovnaká. Pre mňa miesto nemajú, som špecifický. Nemôžem robiť na smeny, nemôžem chodiť do práce na šiestu, lebo školu otvárajú až o pol siedmej. Ja môžem pracovať od siedmej do tretej, pol štvrtej. Aby som stihol zobrať deti zo školy.“
Jeho príjem je žalostný. Vdovský, sirotský – spolu 520 eur plus prídavky na 2 deti, ktoré robia 120 eur. Z toho treba fungovať, modliť sa, aby sa nepokazila práčka, chladnička. „Ale nedokážem splácať hypotéku, dovolili mi odklad, ale to nič nerieši. Ja chcem splácať banke, ja chcem pracovať, ale nedá sa to skĺbiť. Naozaj okrem zdravia netúžim po ničom inom ako po normálnej, obyčajnej práci. Kde pochopia, že ako jednorodič ešte pár rokov potrebujem pracovnú dobu prispôsobenú základnej starostlivosti o deti. Ešte sú malé, aby som ich nechal samé doma.“ Milan nemá nárok na žiadne ďalšie príspevky od štátu, „opakovane mi to prerátavali, ale s vdovským a sirotským už podľa tabuliek nemôžme dostať ani cent. Tomu sa hovorí podpora jednorodičovských domácností, radšej sa zdržím komentára… Jediné, čoho máme dosť až priveľa je darované oblečenie od cudzích ľudí.“
Milanovi robia radosť Janka so Šimonkom, „chválabohu sú na seba prepojení, všetko robia spolu, vystrihujú, lepia, stavajú si bunkre, sú to moji výmyselníci, ktorí nesmú vidieť zničeného a smutného otca. Nezaslúžia si to. Obrovská samota, beznádej a strach z budúcnosti na mňa doľahnú v noci. Keď deti spia a ja, aj keď nechcem, častokrát plačem. Áno, som chlap, ktorému tečú slzy. Nemôžem deti zobrať ani na dvojdňový výlet. A oni to chápu.“
Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?
Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Milana s deťmi osloví. Aj váš príspevok sa použije ako príspevok na novú strechu, prípadne zateplenie domu. Ďakujeme!
