Volám sa Henrieta, mám 49 rokov a môj život sa od narodenia odohráva na štyroch kolesách. Diagnóza detská mozgová obrna mi vzala možnosť chodiť, ale nevzala mi chuť žiť a byť súčasťou okolitého sveta. Elektrický vozík pre mňa nie je len kompenzačná pomôcka. Sú to moje nohy a môj jediný prostriedok, ako sa dostať von medzi ľudí, vybaviť si potrebné veci, venčiť psíka alebo sa len tak nadýchať čerstvého vzduchu. Bez neho by sa môj svet zmenšil na steny jednej izby. V súčasnosti používam už asi svoj piaty vozík. Technika však nie je večná a po rokoch každodenného používania cítim, že môj aktuálny vozík dosluhuje. Mám veľký strach, že jedného dňa jednoducho vypovie službu a ja zostanem uväznená v zariadení na izbe, úplne odkázaná na pomoc iných.














