27. 11. 2025 10:06
Srdečne vás všetkých pozdravujem, drahí čitatelia môjhoprvého listu zo služby v Neapole. Najskôr by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí podporili moju misiu finančne alebo duchovne. Ďakujem vám. Ste veľká pomoc a aj keď všetkých nepoznám, myslím na vás v modlitbách.
Komunita
Najskúsenejšia je Karen (45) z Peru, ktorá je nás má na zodpovednosti. Keď prídeme neskoro, bojí sa o nás; keď urobíme niečo zlé, povie nám to; a keď vidí, že sa trápime, opýta sa, či je všetko v poriadku. Je taká naša druhá mama xD.
Potom je tu Maroun (25) z Libanonu – skvelý, múdry, obetavý chlap, ktorý je asi najspoľahlivejší z nás všetkých a taký základný pilier. Taktiež vie parádne hrať na ich zvláštnej gitare z Blízkeho východu.
Potom sú tu Steffania (20) z Nemecka a Anna-Fleur (22) z Francúzska, ktoré sú tu už viac než rok. Majú dosť podobné charakteristiky, ktoré nebudem rozoberať pre moju vlastnú bezpečnosť (je možné, že toto budú čítať). Ale čo môžem povedať jasne je, že sú to tie typy ľudí, ktoré – keď sú šťastné – nemôžeš byť smutný. A neviem si predstaviť, ako by fungovala naša komunita, keby tu obe neboli.
A ešte Andrea (21) z Rumunska, ktorá prišla dva týždne predo mnou, takže je tiež nováčik. Na rozdiel odo mňa však už hovorí plynule taliansky. Taká tichšia veľká pomoc v komunite.
Teraz sa pokúsim odpovedať na otázku: ČO TU VLASTNE ROBÍM?
Zo začiatku som si len zvykal na rytmus PuntoCuore (organizácia v ktorej som), vtipkoval s priateľmi, chodil na návštevy k našim priateľom a sám som si kládol túto otázku…
Skoro každý deň začíname sv. omšou o 7:00 (v nedeľu a sobotu o 11 a 12), potom máme ranné modlitby, spirituálne čítanie, adoráciu (kde som zo začiatku párkrát dospával, čo som nestihol v pondelok – vtedy totiž máme deň voľna) a raňajky. Potom plánujeme deň (ktorý je prekvapivo VŽDY nabitý), obed a potom konečne hlavná časť misie – návštevy, ktorých mám teraz menej, keďže chodím do Alfa centra (neziskové športové centrum pre deti) trénovať. Zo začiatku mi tréning prišiel veľmi nudný, keďže prvý mesiac bola náplň mojej práce len stáť, pozorovať a nezasahovať do tréningu, ale tak chodil som tam, pretože ma o to požiadal padre Raffael, je to múdry kňaz,ktorý je za nás zodpovedný a je aj náš poradca. Po pár tréningoch som mu však povedal, že to nechcem robiť, že to je strata času a neprináša mi to žiadne ovocie… no on ma požiadal ešte o trochu viac času, nech mu len dôverujem a skúsim to. Tak som si pomyslel, že: „fajn pretrpím to” a po mesiaci mu poviem, že končím, (čo sa aj stalo). On mi ale na to povedal, že som to vlastne ani neskúsil, že som tam nebol prítomný, (čo ma dosť nahnevalo), ale uvedomil som si, že má pravdu. Pretože prvé dva tréningy boli zlé, nechcel som skúsiť tretí, len som tam prišiel a odišiel. Ja som to ani nechcel skúsiť. Nedôveroval som mu, pretože dôverovať mu by znamenalo zaprieť sám seba “JA” predsa viem, čo je pre mňa dobré. Ale ako sa ukázalo mal pravdu a postupom času to začínam chápať, že aj keď to nie je ľahké, je to dobré a tento kolotoč sa tu deje stále: 1)“JA” viem, že niečo nie je pre mňa dobré.
2) Skúsim sa tomu vyhnúť ale potom to “naozaj” skúsim.
3)Boh mi ukáže, že to je dobré.
Taktiež návštevy priateľov mi zo začiatku prišli dosť nudné a zvláštne, keďže im nejdeme pomôcť materiálne, ale „BYŤ TU PRÍTOMNÍ“ (nemám lepšie vysvetlenie, stále sa sám učím dosť o tejto službe). Ideme k nim… na návštevu. To je celé. Byť s nimi, ukázať im, že sme ich priatelia. Veľmi jednoduché, nie? Veď “JA” si na to zvyknem (To bolo moje zmýšľanie prvý týždeň.) Ale ako sa ukázalo mýlil som sa. Nie je to ľahké, nie som tu, aby som si na niečo zvykol alebo zmenil všetko k lepšiemu, ale aby som tu bol a prijal realitu, priateľov, Božiu vôľu a seba, takého, aký som a akí sme, a (ako by povedala moja babka): ”ak Pán Boh dá” tak aj niekomu pomôcť.
Návštevy
Niektoré návštevy sú ako pohladenie po duši – keď navštívime Seňoru Luisu, ktorá nás vždy rada privíta s keksami alebo limončelom (citrónový alkohol), alebo Melínu, ktorá žije so svojím 26-ročným synom Manuelom v maličkom byte a vždy nás privítajú s úsmevom. Niektoré sú zase dosť bolestivé – keď vidím matku Máriu, samo živiteľku, ktorá pracuje skoro celý deň a „vychováva“ sama štyroch chlapcov, ktorí sú veľmi, VEĽMI násilní – nielen k sebe, ale aj k nej. A keď im poviem, aby nebili svojho malého brata, ktorý sa nevie brániť, alebo aby nebili svoju matku, oni tomu nerozumejú… nerozumejú, čo sa im snažím povedať, lebo nič iné nepoznajú. Väčšinu času trávia na ulici a toto je viac-menej jediné, čo poznajú. Ale vo vnútri sú to dobré deti – keď vidia, že nie je dosť jedla, povedia: „Ja nechcem, ja to nemám rád, ty jedz…“ Je krásne vidieť, že aj napriek všetkému zlému, čo sa im deje, sú hlboko vnútri stále deti. A takto zanedbané deti sú tu všade.
Taktiež je neuveriteľne vzácne vidieť vyrastať dieťa s dvoma rodičmi, a ešte vzácnejšie s dvomi rodičmi, ktorí svoje deti aj vychovávajú. A keďže deti vychovávajú deti, žijú tak, ako je to pre nich „normálne“ (ako sú zvyknuté)…
Áno, je to pre nich normálne – tak ako je pre nás normálne žiť podľa nášho spôsobu, ako sme boli my vychovávaní a myslieť si, že je to správne.
A toto je jedno z najväčších uvedomení, ktoré som tu zažil – že som rovnako chudobný v zmýšľaní ako oni. Žijú tak, ako je pre nich normálne. Nepýtajú sa, či je to správne alebo je niečo viac; ani im to nenapadne, lebo si myslia, že sa rozhodujú najlepšie, ako vedia: „Takto žil môj otec (tu dosť vzácne), moji priatelia, ja…“
A do tejto chudoby prichádzame my – Punto Cuore – ani nie ukázať im, ako žiť (pretože sa to aj my učíme od nich), ale byť s nimi v ich utrpení a chudobe. A možno, ak Pán Boh dá a oni budú chcieť, priviesť ich do kostola, pomodliť sa s nimi, vyjsť z domu, odtrhnúť hlavu od mobilu, zahrať sa s nimi scopa(neapolská hra). Sú to malé veci, ale keď ich je dosť, dokážu zmeniť človeka.
Rád by som napísal o všetkých skvelých ľuďoch, čo som tu stretol a pomohli mi ( a vlastne stále pomáhajú) zmeniť sa, ale to by som napísal knihu so štyrmi pokračovaniami a vybuchla by mi hlava, a keďže nie som úplne Tolkien… či kto bol nejaký slávny spisovateľ, takže to je zatiaľ všetko.
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste to dočítali až tu, a budem sa snažiť ďalší list napísať o niečo skôr. Myslím na vás v modlitbách a
„Che Dio vi benedica tutti.“
