Miriam a Viktor. Ona má 50, on 10. Mama a syn. Láska sa medzi nimi dá doslova krájať, Viktor si lepšiu mamku nevie predstaviť a ona považuje svojho syna za veľkého bojovníka. „A nesmierne skromného,“ ticho podotkne Mirka.
Život sa jej zamotal a nech sa akokoľvek snaží, nevie sa dostať na rovnú cestu. Sama to už nedokáže, bojí sa, že prídu aj o strechu nad hlavou. Dlhy sa jej nakopili a lepí ich všelijako. Strach, že by prišli o strechu nad hlavou je veľký a aktuálny.
Všetko to začalo narodením Viktora. Miriam vie, že už nebola najmladšia, ale vedela aj to, že na interrupciu by nikdy nešla. Dieťa je dar. Aj keď otec Vikiho to poňal inak. Bábätko nemalo ani dva týždne, keď sa jednoducho zbalil a odišiel. Prekážalo mu, že ho Mirka posielala do práce, že mu dokonca robotu aj našla. „Začal byť aj agresívny, ale takýto odchod bol pre mňa šok. O malého nejavil záujem, viac neplatil ako platil, vždy, keď som podala trestné oznámenie, niečo poslal a takto to išlo dookola. Nie, Viktor svojho otca nepozná. Videl ho raz na súde, asi pred dvoma rokmi, ale nechcel ísť k nemu. A otcovi to bolo ukradnuté.“
Mama so synom žili z ruky do úst, ale stále to bolo únosné. Zvrat nastal pred troma rokmi, bol december, v pondelok chodil Mikuláš. Lenže v nedeľu Viktorko vracal 8×, na Mikuláša odpadol, namiesto radosti zo sladkostí ho čakala nemocnica. Výsledok ich zrazil na kolená. Cukrovka ako vyšitá, „namerali mu cukor až 28,“ povie Mirka a dodá, že od tohto momentu sa všetko začalo rúcať rýchlosťou blesku. Chlapcovi pichala 4× denne inzulín, napriek tomu mu stále kolísali hladiny, psychika mu išla úplne dolu, bol unavený, malátny, nesústredený. „Ten prvý rok bol najťažší, doslova na rukách som ho nosila do auta, nevládal nič, často mal hypoglykémiu, bol hladný, ale nemohol sa najesť… plakal, že chce radšej zomrieť, zlostil sa, prečo má on hnusnú cukrovku… Ešte aj dnes mu často skáče inzulín, stravu prísne dodržiavame, ale telo si robí po svojom.“
Každé tri mesiace chodia do hlavného mesta na kontroly, Mirka odkladá peniaze na benzín, vždy tŕpne, aby mala. „Samozrejme, že som požiadala jeho otca, aby pomohol, že Viktor ochorel a náklady sa zvýšili. Ani obraz, ani zvuk. Súdom má určené výživné 150 eur, ale pošle, aj to sporadicky, 40 eur. Vraj viac ako taxikár nezarobí. A ja som bezbranná, veď niečo poslal… Stále sa však snažím pred Viktorkom pôsobiť pokojne, stres jeho diagnóze neprospieva, ale cíti, že od pohody máme ďaleko. Veď sa mi len kopia šeky na platby a ja to kryjem ako sa len dá. Zaplatím nájom, elektrinu, plyn na chvíľu odložím, ďalší mesiac zas odložím elektrinu, aby som uhradila plyn. Problémom však je hypotéka, kde nestíham platiť. A úver je práve na tento byt, už tu mám hrôzostrašnú upomienku, že do konca mesiaca musím vyplatiť 4 300 eur, inak…, nechcem ani pomyslieť,“ zadŕža slzy obetavá sólo mama.
