Marianka

Má čerstvých devätnásť, tento školský rok ju čaká maturita, prijímačky na vysnívanú vysokú školu. Mladé dievča, ktoré má celý život pred sebou. V tomto veku si ho každé dievča maľuje skôr na ružovo. Marianka nie…

Hodnoty a priority má jasne dané. Na prvom mieste je „maminka“, následne vzdelanie. Škola ju baví, stačí krátka debata s ňou a po pár vetách je nad slnko jasné, že z Marianky bude zdravotná sestra telom aj dušou. Keď rozpráva o praxi v nemocnici, o kontakte s pacientami, jej oči žiaria. Po maturite na strednej zdravotnej chce pokračovať na vysokej ošetrovateľskej. Riadi sa heslom, po ktorom túži každý z nás, keď sa ocitne v roli pacienta na lôžku. Aby sa k nám personál správal vľúdne a priateľsky. „Vždy, keď idem za pacientom, predstavujem si, že je to moja maminka a tak k nemu aj pristupujem. S nehou. Veď chorobu si nikto nezaslúži.“

Maminka. Na ruke má vytetovanú postavičku Nodiho. Ako malá na seriálovej rozprávke fičala, telku zapínala najmä kvôli Nodimu. „Stále mám doma aj plyšáka, zohnala mi ho ešte moja mama. To je najsilnejšia pamiatka na ňu,“ tichšie povie mladé dievča. Marianka mala štyri roky, keď jej mama zomrela. Akútna leukémia. Po troch mesiacoch boja odišla. „Mamina mala aj nízky vzrast, áno, bola liliputka,“ nežne sa pousmeje a vzápätí dodá: „Bola dobrá.“ Otca de facto nemá, on sa k nej ako k dcére nikdy nehlásil, vie o ňom že žije, resp. prežíva. „Alkohol, drogy, úplná spodina. Ten človek pre mňa nič neznamená.“ Vráťme sa ale k Nodimu. Nepamätá si ako dlho po maminej smrti to bolo. Vie, že sedela v izbe a pozerala Nodiho. V tom zakričala na babku „maminka“. „Starká dobehla a s ľútosťou sa ma pýta, čo sa stalo, či sa mi mamka prisnila, či ju hľadám. A ja som jej s kľudom Angličana povedala – nie, veď na teba som volala. Proste, od tohto momentu starkú oslovujem maminka. Možno to spôsobil Nodi, netuším. Ale cítim, že v mojom živote je dôležitý. Tak preto ho mám na ruke,“ so smiechom opisuje Marianka.

Od štyroch rokov funguje sólovo len s babkou. Sú zohratou dvojkou a mladá maturantka s láskou v hlase vysvetľuje, že v ich domácnosti neexistuje deň bez vzájomného objatia a „pri odchode alebo na dobrú noc si dáme pusu a povieme si – ľúbim ťa. Bez toho nezaspím, ak už aj ležím v posteli, môžem byť neviem ako unavená, vstanem a idem za maminkou po našom ukončiť deň.“

Starká má 74, už niekoľko rokov je onkologickým pacientom, našťastie je to stabilizované, pridružili sa však problémy s nohami – upchaté cievy, „vždy sa o ňu šialene bojím, keď je v nemocnici.“ Starká sa však vždy naštartuje, „je úžasný, otvorený človek, všetko si hovoríme, zbožňujem ju. Nemala ľahký život, ale mne ho urobila a robí krásnym,“ nádherne vzdá hold svojej maminke.

Marianka má odlišný život od svojich rovesníkov. Nepotrpí si na značkové veci, nesníva o exotických dovolenkách, ako sama hovorí, žijú skromne, ale nič jej nechýba. Radostne sa pochváli vodičákom a pyšne dodá, že si kúpila aj auto. Pri opise ako si na to roky poctivo z brigád šetrila, človeku naskočí až husia koža. Skromnosť z mladej dámy doslova srší. V dnešnej dobe až nevídané. Fabiu za tisícku však naštartuje len v nutných prípadoch – keď sa ide do špitála alebo na nákup do mesta. Aby mala starká pohodlie.