Sama - mama Monika a jej osemročný syn Matias

Na všetko je sama. Na radosť (tej je najmenej), smútok, beznádej, boj. Navyše vie, že musí byť aj dobrou herečkou, aby svoje ťažobné stavy nepresúvala na syna. Ten nepotrebuje vidieť zúfalú, uplakanú a vynervovanú mamu. 

Keď ho o pol ôsmej uloží do postele, ľahne si vedľa neho, chvíľočku sa rozprávajú a potom už len dotýkajú. Aby zaspal. „Musí ma cítiť pri sebe, vždy mu poviem, že ho ľúbim, Mati povie, že aj on mňa a postupne zaspí. A pre mňa potom nastane, neviem to správne ani nazvať, očistná chvíľa? Jednoducho, som sama sebou a hlavou mi bežia všetky možné scenáre nášho života. Milión otázok a takmer na žiadnu nemám jasnú odpoveď, áno, čo mne v živote asi najviac chýba, je istota. Ktorá dodáva kľud a následne pohodu. Keď sa totiž zamyslím do budúcnosti, stačí len o pár mesiacov dopredu, prepadne ma taký pocit úzkosti… pomaly sa neviem ani normálne nadýchnuť. Ja vkuse bojujem. Aktuálne o to, aby môj syn mohol ostať na škole, kde je práve v prvom ročníku. S tým totiž do hĺbky súvisí aj moja práca, naše nastavenie režimu, celá logistika nášho života a najmä – Matiaskov psychický stav. Každá zmena uňho znamená krok späť. Obrovský krok späť.“

O Monike sme písali pred vyše rokom. Je slobodnou mamou, tehotenstvo nebolo plánované a najmä bolo komplikované po psychickej stránke. Ostala sama, bez rodiny, blízkych, bez strechy nad hlavou, dlho bojovala s myšlienkou, že dieťa porodí na adopciu. Nie preto, že ho neľúbi, ale práve preto, že ho ľúbi šialene a vedela, že mu nedokáže zabezpečiť plnohodnotný život. „Len som chcela, aby sa mal možno dobre,“ so slzami povie. Matiasko je však s ňou, nedokázala to napokon urobiť a snaží sa k niekdajším úvahám už ani nevracať. Dýchala by zaňho, je pre ňu všetkým. Matias je však iný. „Najhoršie je to, že navonok pôsobí ako zdravé dieťa. Som presvedčená, že moje úzkostné stavy v tehotenstve sa podpísali pod jeho zdravie. Možno na prstoch jednej ruky by som vedela zrátať ľudí z okolia, ktorí akceptujú a veria mi, že to ľahké nemám ja, ale hlavne on.“ Mati je prvákom v špeciálnej triede pre deti s poruchami učenia, prijatý bol len na jeden rok. Že sa uvidí čo a ako…

„Máme za sebou ťažké mesiace. Na jednej strane som rada, že do školy chodí rád, aj keď učenie mu dlho trvá, 4 riadky na domácu úlohu píšeme dve hodiny. Ale má tam kamarátov, ráno síce hodinu a pol cestujeme, aby sme prišli do školy, na druhej strane ja mám 15 minút od jeho školy prácu, som teda nablízku, keby niečo. Keby bol nezvládnuteľný alebo tak… A ja som tak vďačná, že môžem robiť, aj keď len na štyri hodiny. Konečne mám dobrú vedúcu, ktorá sa ma vie aj zastať, pretože prácu neflákam, len niekedy musí dostať prednosť Mati.“ Monika robí pomocnú silu v škôlkarskej kuchyni, napríklad letné školské prázdniny, kedy naozaj nemá komu nechať syna, musí s ním byť doma. „Škôlky fungujú, mesiac máme dovolenku, ale druhý mesiac už pracujeme. Ja nemôžem, budem na OČR s Matim. Nevieš si predstaviť, aká je to úľava, že sa nemusím báť, čo bude v lete…“

Lenže Matiho v škole nechcú, už po pol roku ho chceli zo školy vyradiť, sústavne vraj narúša vyučovanie, triedna učiteľka má pocit, že si z nej robí „dobrý deň“, že ju nerešpektuje, Matias je pre ňu vraj záťaž a keď neodíde on, odíde ona. „Veľmi ma mrzí celá situácia, viem, že učiteľov je málo, viem, že môj syn je problémový, má ADHD, je nesústredený, ale nie je zákerný. Pravidelne s ním chodím k psychologičke do špeciálneho pedagogického centra, ani ona neodporúča zmenu školy. Ja neviem, čo bude. Ak ho vyradia, bude musieť nastúpiť do školy podľa trvalého bydliska, bude musieť mať asistenta, ktorých je žalostne málo, bude v „normálnej“ triede, kde je vyše 20 detí a ja budem mať prácu na opačnom konci mesta. Budem si musieť nájsť inú… Prízvukujem synovi, že musí rešpektovať pani učiteľku, ale je to ťažký boj. Napríklad si zabudol šlabikár, písala som jej, že sme ho nechali asi doma, ona mi potom odpíše, že šlabikár bol v škole a nečudovala by sa, keby to Matias urobil naschvál. Ja nechcem ísť proti pani učiteľke, veľmi si jej prácu vážim, ale ani ona nemôže synovi povedať, že je hnusák hnusný. On chodí zo školy s vetou, že mu nikto neverí. Aj podľa odborných posudkov je jasné, že Matiho skraty sú neočakávané, vydrží 3–4 hodiny a potom to príde ako z jasného neba. Potom ho vyhodí za dvere, do školského klubu ho nedávam, v škole končí obedom a prídem si poňho. Začali sme s muzikoterapiou, hľadám ďalšie terapie, lenže všetko stojí peniaze.

Monika je na opatrovateľskom (150 eur), v práci zarobí niečo málo cez 300 eur, výživné (120 eur) chodí nepravidelne. Dvesto eur ju stojí minigarzónka, ktorú si doslova vyžobrala od miestneho úradu, byt jej permanentne vlhne, pomohli jej aj dobrí ľudia, ale nezabralo. Izbička s kúpeľňou sú opäť vlhké, vnútri je ťažký, plesňový vzduch, prádlo musí sušiť na schodišti, čo zas prekáža susedom. Povedali jej, nech si kúpi práčku so sušičkou a je po probléme… „Doma by mi ale prádlo nevyschlo, ja už neviem, čo mám robiť.“ Žiadala o výmenu bytu, neprešlo to na úrade. Tak je rada, že má aspoň nejakú strechu nad hlavou. Doteraz si riešila svoje zuby, nebyť pomoci z príbehu v Notabene, nedala by to. Monika je veľmi vďačná. Teraz však prišiel na rad Mati. Potrebuje zubný strojček, doplatok 250–300 eur. Potrebuje s ním nové terapie, len biofeedback stojí sto eur. „Keby som mala príjem 1 200 eur, neriešila by som, ale takto? Vkuse niečo nejako lepím, ďakujem za každý bezproblémový deň, ale pokiaľ nedoriešime nové terapie a Matiho školu, nebudem kľudne spávať. Ja si nemôžem dovoliť prísť o prácu, to skončíme na ulici… nežijeme v luxuse, fungujeme hlavne na cestovinách, mlieku a vajíčkach, mäso máme výnimočne, to sa nesťažujem, len konštatujem. Snažím sa byť dobrou mamou, chápavým človekom, ale sú stavy, kedy mám pocit že idem vybuchnúť. Budím sa v noci a idem sa zblázniť z neistoty, že môj syn nemôže ostať v špeciálnej triede pre deti s poruchami učenia. Stále je šanca, že terapie zaberú, že ho uchránim od psychiatrických liekov, ktoré ho utlmia, to mi povedali v psychologickej poradni. Čím neskôr naskočí na lieky, tým lepšie pre jeho vývin.“

Monike by sme radi pomohli s preplatením nájmu aspoň na jeden rok, aby mohla platiť terapie pre syna. Prípadne aj s kúpou práčky so sušičkou, aby nevznikali zbytočné susedské spory. Monikin život ľahký nie je. Je doslova na všetko sama ako prst…

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Moniky so synom osloví. Aj váš príspevok sa použije na prenájom bytu, prípadne kúpu práčky so sušičkou.