Zlomový deň
Tento zamotaný príbeh sa začal pred desiatimi rokmi. Čerstvo rozvedená Lucia zostala sama s dvoma deťmi v byte, ktorý mal byť domovom mladej rodiny. S manželom sa rozišli v zlom, po rokoch si už „nerozumeli absolútne v ničom“. Odišiel a Lucia považuje za šťastie, že spoločný byt ostal jej. Postupne posplácala hypotéku a pôžičky. Nebolo to ľahké, pracuje v práčovni v Bratislave a exmanžel platil doslova grandské výživné – päťdesiat eur na dve deti. Lebo vraj nebolo z čoho. Ale dala to. Postavili sa na nohy, starší syn Milan dokončil školu a začal pracovať. Robí vo firme, ktorá montuje a opravuje klímy a roboty má habadej. Mladšia Martina je tretiačka na strednej, učí sa za predavačku. Škola jej ide dobre a v sedemnástich si stihla urobiť aj vodičák. Mama jej zo skromných príjmov dokázala našetriť na prvé auto. Dostala parádny ojazdený Nissan. Aby ju mohla odviezť, keď treba.
Zlomový deň prišiel nedávno. „Ten dátum si budem pamätať do smrti,“ hovorí Lucia a zamyslene sa pozrie von oknom. „Šiesteho júna dvetisícdvadsaťšesť.“ Milan bol v práci v Bratislave a po šichte sa stretol s kamarátmi. Martina, trojmesačná držiteľka vodičáku a nadšená šoférka sa aj s priateľkou Miškou rozhodli ísť poňho. Veď prečo nevyužiť dobrý dôvod zajazdiť si a vybrať sa na výlet do mesta. Ďalej už asi tušíte. Dve kompletne rozbité autá, jedno čelne, druhé zboku, obidve súce do šrotu. To Martinine odhodené na päťdesiat metrov. Nemá zmysel opisovať udalosť a analyzovať, kto bol na vine a čo by sa stalo, keby… Ani polícia ešte prípad neuzavrela. Najhoršie dopadla Maťa – záchranári ju museli z vraku vystrihávať kliešťami.
„Mám v mobile takú aplikáciu, ktorou dokážem lokalizovať, kde kto z mojich blízkych je,“ pokračuje Lucia a hľadajúc slová opisuje sled udalostí. „Keď som si ťukla na Maťu, na jej mieste sa mi ukázala nehoda. Hneď som jej zavolala. Zdvihli mi cudzí ľudia. Tiež som bola v práci, ale okamžite som si zobrala taxík a letela tam. Cestou som videla vrtuľník. Ale to som si s ničím nijako nespájala,“ zhodnotí vecne a pozrie na Martinu, akoby očakávala potvrdenie. To je však zbytočné. Maťa okrem iných následkov stratila krátkodobú pamäť. Z udalosti si nepamätá nič. „Ten vrtuľník odvážal Maťu na bratislavské Kramáre. Keď som prišla na miesto, húkajúca sanitka práve vyrážala do nemocnice s dochrámanou Miškou. Chlapa, čo do nich napálil, ošetrili na mieste,“ povie, ale z jej slov necítiť zatrpknutosť. V každom prípade šok je asi slabé slovo a nevystihuje presne pocity, ktoré Luciu ovládli.
Začal sa boj o život. Martina mala polámané všetko, čo sa dalo, utrpela vážne vnútorné zranenia, avšak najťažšie bolo poranenie mozgu s následným rýchlo postupujúcim opuchom. Na JIS-ke jej museli „otvoriť hlavu a odrezať kosť z lebky“. Po operácii nasledoval riadený dvojtýždňový umelý spánok s čakaním, či a ako organizmus prijme vlastnú kosť naspäť. A ako bude reagovať pacientka. Našťastie, dopadlo to dobre. Od tej chvíle Luciin život nabral iný rytmus. Deň sa rozdelil na prácu, návštevu Martiny a čakanie na správy o zmene zdravotného stavu. „Neviete si predstaviť radosť, ktorú som cítila, keď sa Maťka prebrala. Samozrejme, bola mimo, nepoznala ma, ale bola tu, medzi nami,“ hovorí Lucia. Tieto spomienky jej aj po čase vtlačia slzy do očí.
Dlhý zoznam špecialistov
Lucia a Maťa držia navždy spolu
Nič však nebolo jednoduché. Maťa sa spamätávala, ale podstúpila ďalšiu operáciu hlavy a pribudla hadička na odsávanie mozgového moku. Rozrástol sa aj zoznam liekov na iné poškodenia, ktoré mladý organizmus utrpel. A potom to prišlo. „Lekári na JIS-ke boli fajn, nemôžem sa sťažovať, najradšej som mala Janka. Ale po mesiaci, sedemnásteho júla som dostala prepúšťaciu správu, vraj už nemôžu urobiť viac. Máme ísť domov a nájsť si špecialistov, ktorí sa Mati budú venovať ďalej,“ hovorí Lucia a ukazuje dlhý zoznam. „Neurológ, traumatológ, srdciar, na obličky, psychológ…, ani neviem, kde mám začať.“ Neprekvapivý scenár dobre vystihujúci naše zdravotníctvo. „Je leto a všetci sú na dovolenkách. Zatiaľ som nikde nepochodila. Tak sme doma a robím sama, čo môžem.“
Takže situácia je takáto: Maťa je ležiaci pacient. Nedokáže sa postaviť a ísť sama napríklad na toaletu. Ľavú nohu má ochrnutú a neudrží rovnováhu. Ale nádej na zlepšenie vraj je. Stratila krátkodobú pamäť. Nepamätá si nič z nehody a po hodine nebude tušiť ani to, že sme sa spolu rozprávali. Každé ráno sa nanovo zoznamuje so svojou mamou, od predchádzajúceho večera ju nepozná. Hovorí vďaka Lucii, ktorá ju to trpezlivo znovu naučila, a tak sa s ňou dá takmer normálne porozprávať. Je to milé a komunikatívne dievča, ktoré hovorí o svojich plánoch. A vďaka domácemu tréningu sa už dokáže aj sama najesť. „Ale viete, poškodenie mozgu, to nie je len tak,“ povie Lucia a pustí sa do vymenovania všetkého, v čom sa Martina zmenila. „Spala by aj dva dni v kuse, to však nemôže. Ráno ju musím vždy zobudiť. A vtedy je veľmi agresívna. Keď sme vonku, nahlas a bez zábran, často vulgárne komentuje dianie okolo. Je to veľmi trápne.“ Martina súhlasne prikyvuje a dodáva, že to nerobí naschvál, vôbec si to neuvedomuje. Pripomína to scény z tohtoročného filmového hitu Prisahám, že za to nemôžem. Kto ho videl, vie, o čom je reč.
„Takže bojujeme, ako sa dá. Od štátu sme zatiaľ nedostali nič. Invalidný vozík sme zdedili po mŕtvej susede. Polohovateľná posteľ je požičaná. Ja som na óčeerke, opatrovateľský príspevok môžem dostať až vtedy, keď Maťu uznajú za invalidnú. A to je najskôr po roku. Po troch mesiacoch sa budem musieť vrátiť do práce, inak ma vyhodia. Ale to sa nedá, ona potrebuje celodennú opateru. Neviem, čo mám robiť. Navyše, máme ísť na rehabilitáciu do Kováčovej. Ale len Maťka, ja si musím pobyt hradiť sama. Sú to pre mňa veľké peniaze, naozaj to nemám z čoho zaplatiť. Ale ona tam predsa bezo mňa ísť nemôže…“
Vtedy sa do rozhovoru zapojí aj Maťa. „Veľmi by som tam chcela ísť, cítim, že by mi to pomohlo. Tú nohu rozchodím a snáď sa postavím a budem aspoň chodiť. Viem, že futbalistka, po čom som veľmi túžila, už zo mňa nebude. Ale hádam si splním iné sny. Chcela by som dokončiť strednú školu a ísť na vysokú. A vidieť more. Tento rok – presne päť dní po nehode – sme tam mali ísť všetci. Prvýkrát v živote. Všetko bolo zaplatené. Azda sa mi to raz splní. Ale nie na vozíku. Chcela by som stáť na vlastných nohách.“
Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Martiny osloví. Aj Váš̌ príspevok sa použije na uhradenie liečebného pobytu v Kováčovej. V mene Martiny ďakujeme!
Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
